Zo spomienok na Sotinu

Vladimír Jamárik

0
635

Už 55 rokov uplynulo od pripojenia Sotiny k Senici. Prastará rozčesnutá a doráňaná „Hyžových lipa“ uprostred pustatiny ako aj húšťava suchej buriny na cintoríne, v ktorej od roku 1825 spí večný sen „nobilis domina Helena Klimo“, manželka urodzeného pána Juraja Koronthályho, inak stoličného sudcu, sú symbolmi nezaslúženého osudu, ktorý zastihol prírodu a ľudí tejto obce! Na jej hrob kladiem kytičku spomienok na časy, keď žila plným životom.

Stávala na vyvýšenom pravom brehu potoka Maliny, čiže Vrbovčianky. Od Senice ju oddeľoval široký pás lúk zaplavovaných povodňami. Popod jej humná tiekaval Mlynský potok vychádzajúci z Dolného stavu v Kunove, ktorý už v 17. storočí poháňal oba sotinské mlyny: Horný a Dolný.
Roku 1394, keď dostal Stibor zo Stiboríc Brančské panstvo, Sotina k nemu ešte nepatrila. Prvý krát sa jej meno uvádza až roku 1446. Cirkevne patrila do senickej farnosti, kde stál už začiatkom 15. storočia gotický kostolík s cintorínom. Doňho pochovávali i Sotiňanov. V daňovom súpise z roku 1452 sa označuje ako „Zuchinofalva“ /sucinafalva/ čiže Sotina Ves. Hláska „c“ miesto „ť“ dokazuje, že už vtedy sa tu hovorilo terajším nárečím! Patrila vtedy zemanovi Mikulášovi Feyrovi a žilo v nej 8 poddaných. V portálnom súpise z roku 1532 bol jej majiteľom zeman János Desew /Jánoš Dežo/. Vtedy mala už 12 obsadených poddanských usadlostí, 5 opustených, 3 chudobných domkárov a 1 sudcu čiže richtára. V nasledujúcom roku k nim pribudol obecný pastier a roku 1549 okrem jedného domu i mlynár!
Potom nastali nepokojné časy. Cez náš kraj prechádzali žoldnierske vojská do boja proti Turkom. Roku 1556 vyjadrujú osud Sotiny dve slová: „combusta totaliter!“, čiže úplne vypálená. Krátko nato roku 1565 ju pripojili k Brančskému panstvu. Roku 1598 tu podľa súpisu Nitrianskej stolice bolo 24 domov. V 17. storočí plnom vojen, ktoré zasiahli i náš kraj, však ich počet klesal. Roku 1600 na 18 a roku 1601 dokonca na 13. Keď roku 1603 musela aj šľachta zaplatiť vojenskú daň /taxa bellica/, sobotištskí, kunovskí, senickí a sotinskí zemania tak nemohli urobiť, lebo tieto obce „desolati et conflagrati sunt per militis“ /vojskom spustošené a vypálené/. Roku 1654 začal evanjelický farár Daniel Dubravius viesť prvé senické matriky. Z nich sa dozvedáme mená vtedajších sotinských zemanov. Už v tom roku vystupovali ako svedkovia pri krste urodzení páni František Koronthály a František Ribnány. Zapisovali sa však aj osoby neurodzené. Tak 6. februára 1655 pokrstený bol Michal, syn Jakuba, pastiera sotinského a Ilony manželky jeho. Priezviská vtedy ešte všetci nemali. Roku 1660 pokrstili Juraja, syna sotinského mlynára dolného.
Jezuitské školy v Trnave lákali aj sotinských zemianskych synkov. Roku 1671 na teologickej fakulte tamojšej univerzity študoval Andreas Baksai /Bakšai/ a roku 1689 na jezuitskom kolégiu v triede gramatikov /3. ročník/ Adamus Baksay /Bakšai/, katolík, Slovák zo Sotiny.
V roku 1691 sa sotinskí mlynári povadili pre výšku vody. A tak 25. júla na žiadosť mlynárov Horného mlyna Ondreja Olšovského a Pavla Urbanových prišiel do Sotiny richtár mlynárskeho cechu Brančského panstva, aby premeral výšku spádu v oboch mlynoch. Zistil, že dolný mlynár Martin Otava pozdvihol svoj spád o 5 cólov /palcov/. Vymeral mu za to pokutu 25 zlatých, z čoho pripadlo 10 zlatých zemanovi, 10 na senický kostol a 5 zlatých mlynárskemu cechu.
Roku 1703 vypuklo povstanie Františka Rákociho II., čiže druhá kurucká vojna. Kuruci prenikli cez Malé Karpaty aj na Záhorie. Už v decembri toho roku postupovali pod velením generála Berčéniho cez Čáčov, Sotinu, Kunov k Vrbovskému priesmyku. V Sotine ich veľa padlo. Keď tam na Rovenskej ulici nedávno kopali jamu na vápno, narazili na veľa lebiek, na kostry pochované v ležiacej i sediacej polohe so zvyškom šiat.
Roku 1715 mala Sotina 35 domov a roku 1752 už 63. Pretože zemepáni svojvoľne zvyšovali poddaným prácu na panskom, rozhodla sa cisárovná Mária Terézia urbársku povinnosť regulovať a stanoviť rovnaké zaťaženie poddaných v celej krajine. Tomu predchádzali „urbárske tabule“, čiže schôdzky v každej obci. V Sotine sa konala 7. augusta 1769. Tam v prítomnosti 10 zemepánov, zástupcov poddaných a vládneho emisára Ladislava Slováčka sa zisťovali povinnosti poddaných u jednotlivých zemepánov. Zeman Pavel Vietoris mal 3 poddaných a 1 domkára, zeman Ján Jesenák 1 poddaného, gróf Jozef Nyáry /Ňári/ 11 poddaných a 3 domkárov, zeman Ignác Koronthály 9 poddaných a 1 domkára, zeman Ján Tomka 2 poddaných.
Život bežal ďalej, ja však musím „spomienky“ ukončiť. Dúfam, že veľká Senica čoskoro nájde pre svoju obeť miestnosť, kde by sa sústredili aspoň všetky písomné a obrazové pamiatky na zaniknutú Sotinu a zvečnila celá jej história i krutý osud!