Záhorie v dobe prvej svetovej vojny (III. záverečná časť)

Peter Brezina

0
869
Československé légie v zahraničí – armáda ešte neexistujúceho štátu 

Legionári boli vojaci a dôstojníci českej a slovenskej národnosti, ktorí sa dobrovoľne hlásili do boja v armádach štátov Dohody. V USA a tiež v Rusku žili slovenskí a českí vysťahovalci, ktorí sa snažili pomôcť svojim v pôvodnej domovine a medzi nimi sa začala rozvíjať myšlienka o spoločnom štáte Slovákov a Čechov. V USA vznikla Slovenská liga, ktorá požadovala určitú samostatnosť Slovákov v rámci budúceho štátu. V Rusku vznikla už v roku 1915 vojenská jednotka Čechov a Slovákov, do ktorej dobrovoľne vstupovali vysťahovalci a z táborov bývalí vojaci rakúsko-uhorskej armády. Tomáš Garrigue Masaryk, Milan Rastislav Štefánik a Edvard Beneš vytvorili v Paríži Československú národnú radu, neskôr premiestnenú do Londýna. Predstavitelia vysťahovaných Slovákov a Čechov v Rusku a USA sa názorovo zjednocovali a vydali viaceré spoločné prehlásenia. Prihlásili sa k myšlienke rozbitia monarchie a vytvorenia nových štátov v Európe, medzi nimi spoločného štátu Čechov a Slovákov. Predstavitelia Veľkej Británie, Francúzska (jeho vláda povolila neskoršie vznik samostatnej československej brigády dekrétom zo 7. 2. 1918) a USA nesúhlasili s iniciatívami T. G. Masaryka a M. R. Štefánika vytvoriť samostatné československé jednotky, ktoré by vojensky prispeli k vzniku Československa. Od roku 1916 však prijali do svojich armád a vyzbrojili tisíce českých a slovenských dobrovoľníkov – legionárov, ktorí bojovali s Nemcami na francúzskom území po boku Britov, Američanov a Francúzov. Len približným odhadom možno predpokladať, že medzi nimi bolo okolo tristo rodákov zo Záhoria. O ich boji je známe z mnohých dôvodov len veľmi málo. Jedným z nich je fakt, že sa vrátili do svojich vzdialených domovov a tí, ktorí položili život za spoločný štát Slovákov a Čechov, sú pochovaní na cintorínoch vo Francúzsku. Odhadom predpokladáme, že obeťami na západnom fronte prvej svetovej vojny sa stalo 50 rodákov zo Záhoria. Sú našimi najzabudnutejšími vojenskými hrdinami. Výnimkou je gbelský rodák Matej Kocák, seržant US Marine Corps. Američania si uctili jeho pamiatku pomenovaním jednej z vojenských lodí jeho priezviskom. V rodnom meste – Gbeloch venovali hrdinovi samostatnú tabuľu na pamätníku 1. a 2. svetovej vojny.
Diplomatickými rokovaniami najmä M. R. Štefánika vznikli v roku 1917 tisícové samostatné československé vojenské zbory v Taliansku, Srbsku a v roku 1918 vo Francúzsku. Najväčšie československé vojsko legionárov sa sformovalo v Rusku a malo až 100 000 vojakov. Po podpísaní brest-litovského mieru 3. marca 1918 ukončili československí legionári boj s rakúsko-uhorskou armádou a vojenské velenie Dohody rozhodlo o ich presune na bojisko vo Francúzsku. Cez územie monarchie to nebolo možné, a tak ich čakala dlhá cesta cez Vladivostok. Medzitým však komunistický októbrový prevrat v roku 1918 postavil legionárov pred novú úlohu. Intervenčné vojská Dohody rozhodli potlačiť vznik štátu sovietov. Legionári zohrávali kľúčovú úlohu a tvorili vojenskú silu, o ktorej sa sám V. I. Lenin vyjadril, že moc visela vďaka legionárom v určitých okamihoch na vlásku a vývoj závisel od ich rozhodnosti. V československých légiách však nastala vnútorná zmena. Vyhlásením vzniku ČSR 28. 10. 1918 bol dosiahnutý cieľ ich dobrovoľného boja a jednotky sa stali riadnou súčasťou československej armády, hoci na tisíce kilometrov vzdialenou od novej vlasti. Legionári zložili novú vojenskú prísahu a ich legionárska prísaha stratila význam. Zmenila sa i bojová morálka a dostavila sa všeobecná vyčerpanosť. Formujúca sa Červená armáda silnela a vytláčala československé vojsko – bývalých legionárov po sibírskej magistrále k Vladivostoku napriek všestrannej podpore štátov Dohody a Japonska. Najväčšie boje zviedli československí legionári v júli 1917 pri Zborove, v marci 1918 pri Bachmači a potom v desiatkach miest v blízkosti sibírskej magistrály alebo priamo na nej. Do vlasti sa dostali do jesene 1920 na vyše 20 lodiach, niektorí cez Ameriku po trase trvajúcej 4 mesiace, iní kratšou cestou cez Suezský prieplav. Bývalí legionári zažili v rokoch nasledujúcich po návrate domov viaceré rodinné a spoločenské sklamania. Najbolestivejšie bolo, že im nebol zákonom priznaný štatútlegionára v dobe bojov po 28. októbri 1918 a neskoršie sa tí, čo sa dožili, dočkali po roku 1948 perzekúcií, súdov a väzenia, lebo „kedysi v minulosti bojovali predsa proti komunistom v Rusku“. V lepšom prípade boli odsunutí mimo spoločenské dianie a malo sa na nich zabudnúť. Na Záhorí boli takých desiatky.
V samostatných československých vojenských zboroch v Rusku, Taliansku, Srbsku a Francúzsku do vzniku Československa bojovalo rodom alebo domovskou príslušnosťou zo Záhoria takmer 400 legionárov, z ktorých v mene novej vlasti položilo svoj život viac ako 50. Uvedieme niekoľkých. Pri Bachmači padol 10. 3. 1918 v boji rodák z Prietrže, legionár v Rusku Dušan Hatala. Na následky zranení a týfusu zomrel 3. 4. 1919 Adam Vlasič z Devínskej Novej Vsi (pochovaný je v Tokiu). Medzi prvými vstúpil v roku 1915 do ozbrojenej jednotky Českej družiny, ktorá bojovala po bokucárskej armády, senický rodák, kapitán in memoriam Štefan Fajnor ml. Ako poručík sa zaslúžil o víťazné úspechy legionárov v roku 1917 pri Zborove. Zahynul 27. 6. 1918 v Buzuluku.
Do I. národného odboja, ako sa zaužívalo pomenovanie bojového hnutia za vznik spoločného štátu Slovákov a Čechov, sa zapojilo zo Záhoria celkom vyše 700 národne zmýšľajúcich občanov. Svojimi činmi rozvíjali národné povedomie, ktoré pestovali v mnohých rodinách záhorských obcí. Najviac legionárov pochádzalo z miest a obcí: Senica (27), Gbely (26), Holíč (21), Skalica (12), Šaštín–Stráže (9), Kúty (15), Borský Mikuláš (12), Hlboké, Prietrž, Jablonica (po 10), Suchohrad (9), Vysoká pri Morave (8).
Utrpenie civilného obyvateľstva na Záhorí malo narastajúcu tendenciu. Bežný život síce plynul naďalej, atmosféra bola všakstále smutnejšia. Deti navštevovali školu a po nej chodili s matkami pracovať na polia a do maštalí. Matky museli zvládať všetky mužské práce a mali čo robiť, aby nakŕmili a ošatili deti. Stále viac z nich strácalo otcov, stávali sa sirotami a manželky vdovami. Narastali ceny a zväčšoval sa sortiment nedostatkového tovaru. Úrady zaviedli lístkový systém postupne takmer na všetko. Prekvital čierny obchod. Na rad prišli limity spotreby potravín a s nimi rekvirácie neodovzdaných produktov. Mnohé rodiny hladovali a trpeli podvýživou. Župné úrady v Nitre a Bratislave organizovali podporu hladujúcim rodinám, ktorých otec padol na fronte. Notári, ktorí boli realizátormi nepopulárnych opatrení štátu, akými boli rekvirácie, predpisovanie dávok odovzdávania produktov, vydávanie nepostačujúcich lístkov na produkty, doplňujúce mobilizácie, rekvirácie kostolnýchzvonov v rokoch 1915 – 1916, zber predmetov z farebných kovov, šatstva pre armádu, donucovanie k vojnovým pôžičkám, nariadenie prehliadok v národnostne zmýšľajúcich rodinách, preferovanie maďarského a židovského obyvateľstva a ďalších opatrení, vyvolávali v ľuďoch nevraživosť. Niektorí notári zneužívali svoje postavenie a požadovali úplatky za úradné výkony alebo za pridelenie výnimiek. Úrady a Červený kríž organizovali akcie na pomoc vojakom. Od učiteľov škôl požadovali, aby žiaci prinášali odevy, potraviny, ovocie a balili ich do balíčkov pre vojakov. Aj samotné rodiny posielali balíky svojim mužom na front a do zajateckých táborov. Rodiny, ktorým sa vrátil z vojny zranený vojak, nemali lieky a vypomáhali si bylinami. Korešpondenčné lístky, ktoré doručovali do obcí z frontu a zo zajateckých táborov, boli označené pečiatkou Poľná pošta. Poštári prinášali lístky, ktoré oznamovali zranenie, inokedy aj smrť ich blízkeho. Poľná pošta prinášala aj radosť, ale pred prečítaním bola i postrachom. Modlenie za skončenie vojny, zádušné omše za padlých, kázne, povzbudivé rady duchovných a prihovorenie sa u notára alebo richtára za poskytnutie istej úľavy či podpory niektorým chudobným rodinám pomáhali preklenúť najťažšie chvíle.
Odkaz pamätníkov 1. svetovej vojny
Od vojny sa narodilo už päť generácií, z ktorých posledné tri nezažili hrôzy vojny. Mier berú ako samozrejmú vec a zabúdajú, že je krehkejší ako čokoľvek iné. 1. svetovú vojnu pripomínajú už len pamätníky obetí. Postavili ich súčasníci padlých vojakov väčšinou v rokoch 1925 – 1930 na ich pamiatku. Na Záhorí jeich vyše 60. Niekde posvätili v kostoloch len pamätné tabule s menami obetí vojny. Všetky sú symbolickými pomníkmi tým, ktorí sa zaslúžili obetovaním svojich životov o našu prítomnosť. Niektoré rodiny dali kameňosochárom vyhotoviť individuálne pamätníky pred domami, na cintorínoch alebo popri cestách. Takých je v našom regióne okolo 30. Rovnaký počet je zachovaných a čitateľných skutočných pomníkov na cintorínoch, lebo v rokoch 1914 – 1915 privážali zomretých z bojísk, aby ich mohla rodina sama pochovať. Oveľa viacej pomníkov je už nečitateľných, lebo ich nemal kto obnoviť. Treba robiť všetko, aby sa nezabúdalo na vojnové utrpenie. K tomuto krédu by sa iste prihlásili tisíce vojakov a dôstojníkov bývalej cisárskej armády a legionárov zo Záhoria, ktorí sa stali obeťami prvej svetovej vojny.