PhDr. Vladimír Blaho – Rodina Ozábalovcov

0
237

Slovenský rozhlas začal pred niekoľkými rokmi vysielať seriálové spracovanie histórie významných slovenských rodov. Niektoré z týchto rodín svojou aktivitou poznačili osudy všetkých Slovákov, iné boli významné aspoň v rámci svojho regiónu.
Jednou z národoveckých rodín Záhoria v druhej polovici 19. storočia bola aj rodina Ozábalovcov z Borského Sv. Jura. Táto sa dostala do príbuzenského pomeru s rodinou Kubinovcov z Moravského Sv. Jána, a to vďaka rechtorovi Antonovi, ktorý si vzal za manželku Alžbetu Kubinovú. Do konca 19. storočia z oboch rodín boli oveľa známejší práve Kubinovci, a to vďaka Andrejovi, kňazovi a prekladateľovi z románskych jazykov (jeho preklad Danteho Božskej komédie sa bohužiaľ nezachoval), ako aj dr. Jozefovi Kubinovi, ktorý bol v rokoch 1892-1906 poslancom Uhorského parlamentu a potom počiatkom 20. storočia prepustil svoj volebný obvod MUDr. Pavlovi Blahovi. Spomínaná Alžbeta, moja prababka, mi ako malému chlapcovi rozprávala zaujímavé historky dotýkajúce sa práve svätojánskych volieb, ktorých atmosféra sa v ničom nelíšila od popisu, aký nám zanechal Janko Kalinčiak vo svojej Reštaurácii. Voči neprávosti maďarských úradov sa naši národovci bránili tak ako vedeli, pričom vraj účinným prostriedkom boli „záprdky“ hádzané slovenskými ženičkami na vládneho kandidáta.
Ale vráťme sa k rodine Ozábalovcov. Anton Ozábal mal siedmich súrodencov. Bol z nich najstarší a hneď za ním nasledoval Michal, ktorého syn Alojz pobývajúci v prevratových dňoch v Skalici bol údajne (napriek svojmu študentskému veku) poverený dočasnou Šrobárovou vládou na vyhlásenie stanného práva, aby sa zabránilo v meste rabovačkám. Po tomto „krste ohňom“ sa Alojz dal na diplomatickú dráhu a počas druhej svetovej vojny zastával post chicagského konzula v exilovej Benešovej vláde a v rokoch komunistického teroru skončil vo väznici na Pankráci.
Oveľa viac zaujímavých informácií však možno sprostredkovať o rodine samotného Antona Ozábala, ktorého manželka Alžbeta sa po jeho smrti (1917) usadila v Skalici. Istý čas bývala v zadnom trakte dnešného Záhorského múzea (čím nepochybne prispela k budúcej väzbe rodiny Ozábalovcov na rodinu Blahovcov), potom vystriedala spolu so svojou nevydatou dcérou Alžbetou v Skalici niekoľko podnájmov (na Hubovej, Potočnej a Hollého ulici), aby našla po 94-ročnom živote pokoj na skalickom katolíckom cintoríne. Alžbeta mala s Antonom na ten čas málo, iba päť detí (ako nepočítame dvojo dvojičiek, ktoré zomreli po narodení), z ktorých Jozef, učiteľ v Radošovciach a neskôr školský inšpektor v Nitre a Zlatých Moravciach (1880-1953) bol pravým osvetárom. Venoval sa ochotníckemu divadlu, v Nitre v roku 1918 zorganizoval prvé divadelné predstavenie v slovenskej reči, prekladal divadelné hry, písal učebnice pre ľudové školy a viedol učiteľský spevácky zbor Žitavan.Na dôchodok sa usadil v Skalici v dnes už neexistujúcom domčeku s rozkošnou záhradou, ktorý predtým obývali sestry Jurkovičové. Z jeho súrodencov sa ozajstnou Skaličankou stala len sestra Alžbeta (1889-1982), ktorá po sedemročnom pobyte v USA počas prvej svetovej vojny zakotvila v Skalici ako úradníčka v miestnej Americko-slovenskej banke, no predovšetkým ako pracovníčka a neskôr vedúca výšivkárskeho družstva a svoj život tu dožila ako jedna z najhorlivejších čitateliek miestnej knižnice. Najmladší z jej bratov Janko zomrel ešte ako študent a dvaja ďalší bratia utiekli pred vojenskou službou v rakúsko-uhorskej armáde do USA, kde paradoxne nastúpili vojenskú dráhu. Kým Anton (1893-1942) sa príliš neuplatnil, o desať rokov starší Imrich sa vyšvihol do hodnosti námorného kapitána a obhajoval mocenské záujmy USA od Filipín a Japonska po Kubu. Vrcholom jeho vojenskej kariéry bol post guverného na významnej vojenskej základni na ostrove Guam v Tichomorí, za čo sa mu Amerika odvďačila tým, že ho nechala pochovať (v roku 1953) na známom Arlingtonskom cintoríne so všetkými vojenskými poctami neďaleko od miesta, kde o desať rokov neskôr spočinulo telo prezidenta Kenedyho.
Kým spomínaní štyria súrodenci zomreli bezdetní, najstarší Jozef mal až desať detí. Vo verejnosti najznámejší bol hádam najmladší z nich herec Ľudo Ozábal (1922-1992), ktorý popri hereckej aktivite v činohre SND bol istý čas aj riaditeľom Nitrianskeho divadla Andreja Bagara, a tiež jeho starší brat Ján (1914-1981), pôvodne učiteľ, ale potom jednej z nestorov slovenského bábkarstva a dlhoročný riaditeľ Štátneho bábkového divadla v Bratislave. Najstarší z bratov Vladimír ako dôstojník slovenskej armády v roku 1945 emigroval spolu s priateľom spisovateľom Cígerom Hronským najprv do Talianska a potom do Argentíny, jeho exodus pokračoval do  USA ( riaditeľ vodárne v Clevelande) a skončil sa až na ostrove Sv. Vincenta v Malých Antilách (1910-1970). Ďalší z chlapcov Laco bol podobne ako jeho bratia horlivým skautom, vystriedal viacero povolaní a hoci neurobil nijakú mimoriadnu kariéru, ovládal viacero jazykov vrátane esperanta, hral na niekoľkých hudobných nástrojoch a napokon zakotvil v Trnave. Väzbu na Skalicu mali však skôr štyria ďalší súrodenci. Viktor (1913-1944), ktorý sem často chodieval za svojou starou mamou, zahynul v SNP ako veliteľ práporu Jegorovovej partizánskej jednotky a je pochovaný (po prenesení jeho ostatkov z provizórneho hrobu pri Priekope) v spolu so svojimi rodičmi oproti kaplnke skalického cintorína. Na pomníku padlých v Potočnej ulici je jeho meno mýlne uvedené ako Pavel Ozábal. Najstaršia z tejto generácie – Ľudmila (1907-1996) sa na Skalicu naviazala len nepriamo prostredníctvom manželstva s najmladším synom MUDr. Pavla Blaha a na tunajšom cintoríne spočíva spolu so svojou tetou a starou mamou. Len o desať mesiacov mladšia Oľga (1908-1988) sa vydala za skalického lekára MUDr. Jána Zálešáka, jej deti tu vychodili školy a po smrti svojho manžela (1958) opustila dom neďaleko františkánskeho kostola a dnes spolu s manželom odpočíva v hrobe príbuznej rodiny Wolfovcov. Najviac sa so Skalicou zžil Ivan (1919-2002), ktorý bol dlhoročným pracovníkom miestnej samosprávy a ktorého dvaja synovia (a ich deti) dodnes patria ku Skaličanom.
Počet i štruktúra obyvateľstva Skalice zaznamenali v posledných desaťročiach významné zmeny. Pri prechádzke po skalických cintorínoch nachádzame na pomníkoch popri menách novších „prisťahovalcov“ aj mená tradičných skalických rodín, ako sú Buchta, Ivičič, Dinka, Macháček, Hrebíček, Mitták, Quotidián, Glázner, Šablatúra a pod. Ozábalovci síce nepatria medzi skalických starousadlíkov, ale zanechali svoju stopu nielen tu, ale aj na celom Záhorí a v niektorých prípadoch aj v širších celoslovenských rozmeroch.