Veľkomoravská Skalica

Viera Drahošová

0
1304

Významnou kapitolou našej histórie je trvaním krátke, no svojím dosahom mimoriadne obdobie Veľkej Moravy, prvého slovanského štátu, ktorý sa sformoval na moravsko-slovenskom pomedzí. Opakovane sa preto vynára otázka významu a podielu nášho regiónu v tomto štátnom útvare. Viackrát sa jej vo svojich prácach venovali Ing. Štefan Janšak, Dr. Ľudmila Kraskovská, Dr. Vojtech Budinský-Krička a ďalší bádatelia.

Blízkosť Skalice pri veľkomoravských centrách v Mikulčiciach a v Starom Meste pri Uherskom Hradišti nabáda ku skúmaniu charakteru osídlenia a zameraniu jej obyvateľstva. Celkový obraz je vďaka výsledkom bádania v regióne dostatočne plastický. Bližšie údaje a konkrétne upresnenia by však priniesli výskumy sídlisk. Sídliská boli zistené na viacerých miestach Skalice, žiaľ, ani jedno z nich nie je preskúmané komplexne.
Záchranný výskum menšieho rozsahu urobil Dr. Vojtech Budinský-Krička v roku 1948 v polohe Salaš, kde preskúmal dve kultúrne jamy. Poblíž – v polohe Domové lúky pri Kopečnici, dokazujú ďalšie súdobé sídlisko nálezy črepov povrchového zberu Vojtecha Ondroucha z roku 1922. Viac pamiatok pochádza zo sídliskových objektov, ktoré v roku 1958 narušili západne od Pláňavskej búdy ťažbou piesku. Na existenciu tohto sídliska poukazovali už predtým nálezy črepov, železných nástrojov, železnej trosky a mazanice zo zberov Ing. Štefana Janšáka. Dr. Pichlerová tu v roku 1958 preskúmala dve chaty. Boli to plytko zahĺbené polozemnice s obdĺžnikovým pôdorysom a kolovou konštrukciou a pozostatkami hlinených piecok a dve sídliskové jamy.
Nálezový materiál, ktorý pozostával z fragmentov keramiky, pekáča, kusov železoviny dokladajúcich spracovanie železa, kovových predmetov a praslenu, datuje osadu do 9. a prvej polovice 10 storočia. Jej celkový rozsah nebol určený. Poloha v blízkosti Moravy môže nasvedčovať tomu, že sa jej obyvatelia zameriavali na rybárstvo, nakoľko okolie nebolo vhodné na poľnohospodárstvo. Snáď súčasťou tohoto sídliska bolo ďalšie na blízkych Hrúdoch. Veľkomoravské črepy pochádzajú i z okolia Veľkého Rybníka. Všetky uvedené náleziská dokumentujú značnú koncentráciu osídlenia Skalice v dobe Veľkej Moravy. O jeho význame a úzkom prepojení so životom hradísk na pravom brehu rieky Moravy svedčí fakt, že mikulčické hradisko so svojím palácom, dvanástimi sakrálnymi stavbami a opevnením bolo vybudované z kameňa, ktorý sa ťažil na výbežkoch Bielych Karpát pri Šibenici a vo výmoloch Mokrohájskeho potoka v chotári Skalice, menej v Holíči. Odtiaľto sa mateiál premiesťňoval vodnou cestou, trasu ktorej sa pokúsil rekonštruovať Ing. Štefan Janšák. Nie je vylúčené, že Skalica bola strediskom ťažby kameňa i pre ďalšie veľkomoravské hradiská, čo by bolo opäť dôkazom vyspelej organizácie hospodárskeho života vo veľkomoravskom štáte.
Najviac údajov o životnom štýle, úrovni a zameraní miestneho obyvateľstva čerpáme predovšetkým z preskúmaného pohrebiska na Kopečnici. Archeologický výskum tohto druhého najväčšieho mohylníka na Slovensku bol ukončený pred päťdestiatimi rokmi – v roku 1944. Mohyly objavil a prvýkrát o nich informoval vedeckú obec Vojtech Ondrouch. Amatérske vykopávky na jednej z mohýl v roku 1922 robil L. Brenstedt, výskum v tom istom roku začal moravský konzervátor I.L. Červinka. Napočítal celkovo 100 mohýl, deväťdesiatdva v lese, osem na priľahlom poli, z ktorých v roku 1922 preskúmal dvadsaťpäť, v roku 1923 päť. Vo výskume pokračoval v roku 1943 Dr. Vojtech Budinský-Krička a preskúmal osemnásť mohýl, v roku 1944 dvadsať. Celkovo ich však pri zameraní v roku 1944 zistil len šesťdesiattri, teda o tridsaťsedem menej, ako bolo možné narátať pri výskume I.L. Červinku. Rozloha mohýl nebola pravidelná, najväčšia koncentrácia bola v juhozápadnej a južnej časti pohrebiska. Mohylové násypy zväčša kruhového pôdorysu majú priemer 6 až 25 m, výšku 0,3 až 2,5 m. Spôsob pochovávania na mohylníku bol birituálny, značne prevažoval počet kostrových hrobov. Počet pochovaných pod jednou mohylou sa pohyboval od 1 po 11. Okrem množstva keramiky sa v hroboch našli drevené vedierka so železným kovaním, železné nože, britvy, prasleny, zo zbraní sekera, meče, strelky, z výstroja ostrohy. Medzi šperkami sú najpočetnejšie náušnice, ku ktorým nachádzame analógie v nálezoch zo Strého Města. Vyskytli sa gombičky /niektoré pozlátené/, nákončia, prstene, pracky a náhrdelníky rôznej veľkosti, pozostávajúce zo 7 až 80 sklených a pastóznych koráliek. Šperky boli zhotovené prevažne z bronzu a striebra, zdobené filigránovým, tepaným, rytým a i vybíjaným ornamentom. Výnimočný vyhotovením i technikou výzdoby bol zlatý prsteň, bohato zdobený filigránom
Pohrebisko svojím rozsahom svedčí o tom, že slúžilo pre viacero okolitých osád. Nálezy z hrobov informujú o zamestnaní a práci pochovaných. Najdôležitejšie bolo roľnícvo, okolie však poskytovalo podmienky i pre lov a rybolov. Zároveň dokladajú vysokú úroveň remeselnej výroby, prasleny a zvyšky zrejme ľanových a vlnených tkanín textilnú výrobu, na garbiarstvo nepriamo poukazujú nálezy ostrôh, praciek a šidiel. Početné sú doklady hrnčiarstva. Nádoby zhotovovali na voľne točenej doske alebo kruhu, zdobili rydlom alebo hrebienkom. Na dnách niektorých nachádzame značky. Tesársku a debnársku zručnosť vidno na stopách dosiek z hrobov, zvyškov vedierok, porísk, rúčok a i. Kováčske výrobky boli produktom miestnych alebo staromestských dielní. Z hľadiska náboženstva prekvapujúcim javom je pretrvávanie žiarového rítu, ukladanie hrobovej výbavy a vŕšenie mohýl – prejavy uchovávania starých pohanských zvyklostí i napriek susedstvu významného cirkevného strediska s rozšíreným kresťanstvom. Svedčí to o spoločnosti so silnými tradíciami. Odlišnosti v bohatstve hrobových prídavkov sú znakom značnej majetkovej a spoločenskej diferenciácie a prítomnosti viacerých vrstiev medzi pochovanými /príslušníci vládnucej vrstvy, zrejme i veľmož s mečom, členovia bojovej družiny ako i prostí jedinci/. Doba užívania pohrebiska bola na základe zistených zvyklostí a rozboru pamiatok vymedzená od roku 800 do roku 900, najväčšie množstvo hrobov patrí do druhej polovice 9. storočia, doby rozkvetu i zániku veľkomoravskej ríše. Pochovávanie sa z Kopečnice začiatkom 10. storočia presunulo do polohy Vysoké pole, kde bolo zistené ďalšie pohrebisko, doposiaľ nepreskúmané. Celkovo možno konštatovať, že na území Skalice žilo vo veľkomoravskom období samostatné roľnícke obyvateľstvo, ktoré svojou produkciou tvorilo neoddeliteľnú hospodársku súčasť veľkomoravských centier, podieľalo sa na ich raste a živote a prežilo i ich zánik.

Pramene:
Budinský-Krička, V.: Slovanské mohyly v Skalici. Bratislava 1959.
Bialeková, D.: Pramene k dejinám osídlenia Slovenska z konca 5. až 13. storočia. I. zväzok. Západoslovenský kraj. Nitra 1989.