Spomienky na prelomové roky pokoja a hrôzy na sobotištských kopaniciach

Dagmar Kanisová

0
646

     Obdobie medzi prvou a druhou svetovou vojnou až do nástupu Hitlera k moci možno považovať za najpokojnejšie a najtolerantnejšie obdobie minulého storočia. Iste tomu tak bolo i v obci Sobotište, kde žili pokojne vedľa seba obyvatelia rôznych konfesií, národností a profesií. Drobné obchodíky, krčmy boli sem-tam roztrúsené po celej obci, avšak centrom dedinského života bolo námestie, kde sa v bývalom Nyáryovskom kaštieli nachádzala i ľudová škola. My deti sme mali teda dokonalý prehľad o tom, kde je aký obchod, čo predávajú a čo sa na námestí deje. Boli tam zväčša obchody židovské. K Wolnerovi sa vchádzalo po štyroch schodíkoch a po vstupe do miestnosti ovanul každého petrolejový zápach. Na sobotištských kopaniciach a v mnohých domácnostiach i v mestečku sa svietilo v tých dobách ešte petrolejkami. Na stenách obchodu viseli konské postroje, chomúty, povrazy, plechové lampáše, okolo steny boli opreté rôzne poľnohospodárske a remeselnícke nástroje. Na druhej strane na policiachležal všakovaký tovar do domácnosti. Takmer uprostred miestnosti trónil vysoký drevený pult s dierou uprostred. V sobotňajší šábes totiž viera zakazovala židom chytať do ruky pracovné nástroje alebo peniaze. Aby neprišli v sobotu o kšeft, tak zákazník pri platení hodil peniaze do diery v pulte.

     Ďalší zaujímavý obchod bol Meislov so strižným tovarom. Okrem kanafasu a potlačeného plátna na dedinské kroje mal na policiach rôzne šijacie potreby, nite a na doske pultu vyznačený v centimetroch jeden meter na odmeranie. Aby bol obchod výnosnejší, v rohu miestnosti bol malý priestor obstavaný doskami siahajúcimi až po nízku povalu. Na jednej strane bol v doskách vyrezaný otvor, cez ktorý sa predávala v štamperlíkoch pálenka. Do tohtoobchodu sa pre zmenu vstupovalo zase schodíkmi dolu. Pri hlavnej ceste bol zájazdný hostinec – Blédyho, pre pospolitý ľud snáď v tom období najdôležitejší. Stáli pri ňom vždy nejaké konské alebo kravské poťahy, čakajúce na majiteľov, ktorí v krčme obvykle popíjali pálenku. V bývalej starej synagóge býval najbohatší žid Kessler. Hovorilo sa mu „konský handlér“. Skupoval dobytok a lifroval ho do bitúnkov a na železnicu. Na druhej strane námestia bývali Jajkef a Šaule (prezývky). Pokladali sa za podomových obchodníkov. Obstarávali pre senické paničky rôzne potraviny z roľníckych dvorov a dovážali ich na bicykloch v košoch. Dôležitý bol nežidovský obchodík Marky Kaňovej so zmiešaným tovarom. Marka Kaňová bola objemnejšia stará dievka s veľkým zmyslom pre humor. Oproti pultu popri stene boli lavice, na ktoré si po záverečnej sadala väčšinou habánska mládež. Pretriasali sa dedinské klebety, rozprávali sa strašidelné i veselé príbehy a robili sa huncútstva. Medzi mládežou bolo vtedy viacero neprekonateľných humoristov. No a na rohu bol hlavný obchod – družstvo, snáď už od dôb Samuela Jurkoviča. Za zmienku stoja i dve mäsiarstva, Kessler a Pradlička. Sobotište malo vlastný bitúnok, kde sa zabíjal dobytok nielen pre potreby sobotištských mäsiarov, ale i pre okolité obce. Akosť mäsa overoval obvodný lekár veľkým okrúhlym „štempľom” priamo na zabité a očistené kusy. Vtedy ešte neboli na vidieku k dispozícii veterinári. Na prízemí kaštieľa na námestí bývala rodina záhradníka Fojtlína. Pamätám si na krásne popínavé čajové ruže v jeho skleníku. Fojtlínova dcéra Božka bola mojou najlepšou kamarátkou z detstva, pásavali sme spolu ich kravu. Samozrejme, mimoriadnou udalosťou boli jarmoky, ktoré sa tiež odohrávali na námestí. Nevadilo, že ak pršalo, po členky sme sa brodili v blate.
Tento idylický život sa takpovediac zmenil zo dňa na deň. Keď sme jedného dňa išli zo školy domov na dolný koniec okolo židovskej synagógy, pred príbytkom rabína stálo menšie nákladné auto a pri ňom dvaja gardisti. Z domčeka pri synagóge práve vynášali rabína (bol údajne ťažko chorý). Za ním kráčala jeho žena s dieťaťom v náručí. Bola niekoľko dní po pôrode a tiež chorá. Z druhého vchodu vyšla rabínova sestra s mužom a malými deťmi. Niesli si perinu a malý kufrík. Dlhšie sme nazerať nemohli, gardisti nás hnali preč. Všetci židia sa z obce vytratili behom pár dní a žiaden z nich sa už do svojho bývalého bydliska nevrátil. My deti sme dosah týchto udalostí iste vtedy nevedeli pochopiť ani zhodnotiť, ale život v dedine sa v mnohom zmenil – samozrejme i vplyvom vojnových udalostí.
Bývali sme v Sobotišti pri hlavnej ceste smerom na Senicu a v priebehu prvých dní po vojne sme opakovane zazreli pomaly kráčajúcich jedincov alebo skupinky dvoch až štyroch ľudí s batôžkom alebo kufríkom v smere do Senice. Na kopaniciach Sobotišťa, Podbranča, Prietrže a iste i ďalších sa zachránili desiatky židov, hlavne tých, ktorí neboli zlikvidovaní v prvých rokoch nacistického besnenia. Stačili si nájsť, prípadne i vybudovať aké-také úkryty. Odkiaľ boli všetci tí zachránení, sa už nikdy nedozvieme, iba ak v krátkych a neurčitých spomienkach vnukov. Podobne sa už veľa nedozvieme o doslova hrdinských činoch tých prostých ľudí, ktorí sa na záchrane židov podieľali riskujúc vlastný život i život svojich najbližších. Tým viac, že sa zdal tento boj beznádejným. Veď židia na rozdiel od partizánov a iných prenasledovaných nemali už žiadne zázemie ani príbuzných a väčšinou ani priateľov. História sa k týmto udalostiam zachovala macošsky, čo možno pripísať i tomu, že židia nepatrili k proletariátu, ktorý ospevoval minulý režim, naopak, patrili k nežiaducej triede buržoázie a každý, kto by sa príliš venoval tejto problematike, by mohol byť označený za sionistu.
Predsa však aspoň pre ilustráciu otrasných podmienok, za akých žili židia v ilegalite,  podarilo sa mi pozbierať niekoľko autentických príbehov a osudov. Sobotištské kopanice sú rozsiahle,roztrúsené v dolinách i na kopcoch. Jedna z početných osád má názov U Černekov. Práve tam  našla úkryt rodina Lévy. Nevie sa, koľko členov mala táto rodina. Isté je, že k nej patril i  kojenec, ktorý sa v úkryte narodil. Jeho kolíska sa nachádzala v kôlni ešte pred dvoma desaťročiami. Ukrývali sa v rodine Martina Černeka za dnes už nepredstaviteľných podmienok. Rodina vlastnila dom s obytnou časťou a hospodárskymi budovami, ktoré spolu s vysokým plotom dokonale uzatvárali dosť veľký dvor. Pod podlahou šopy, ktorá je i dnes asi pol metra pod okolitým terénom, bol vyhĺbený bunker, vystužený drevenými trámami. Zo šopy bol východ za vonkajší múr domu do poľa. Poniže východu bol popod múr vyhĺbený vchod do bunkra. Oba tieto otvory boli prekryté pristavenou malou drevenou šopou, čo umožňovalo nepozorovaný prechod osôb z dvora do bunkra a opačne. Kôlňa bola zaprataná doskami a odpadovým drevom. V súčasnosti je kôlňa už zlikvidovaná a z vchodu do podzemia je dnes zachovaný len horný okraj. Nevieme už, aké boli rozmery bunkra, avšak po dupnutí na podlahu šopy sa ozve na viacerých miestach dutý zvuk. Cez deň bola rodina v bunkri, na noc (nie vždy) prechádzali do zadnej izby v byte. I tu bol pod podlahou vyhĺbený provizórny bunker, aby sa rodina mohla rýchle ukryť, ak by prišlo k náhlemu prepadu gestapa. Zostatky bunkra sú viditeľné dodnes. Stravu do bunkra okrem mlieka a chleba dostávali raz za deň, podobne bol odstraňovaný i odpad. Pili čo najmenej tekutín a údajne znížený odpad tekutín z tela ovplyvňovali malé dávky režného (ražnej pálenky).
V susedstve Jána Černeka býval jeho brat Štefan, u ktorého našla prechodný úkryt ďalšia židovská rodina. Údajne bola skrytá v hnojnej jame, čo bol vybetónovaný priestor. Hnoj bol vyhádzaný vedľa. Akým spôsobom bol úkryt zaistený, dnes nevieme zistiť. Lokalita je pozmenená a z rodiny už nik podrobnosti nepozná. Gardisti vedeli, že na kopaniciach sa ukrývajú židia. Nikdy sa však nehovorilo, že by niektorý úkryt objavili. Medzi kopanicami úspešne fungovala signalizácia nebezpečenstva a súdržnosť obyvateľov kopaníc bola úžasná. Martin Černek, jeho manželka i najstarší syn boli opakovane vystavení fyzickému násiliu – škrteniu, tlačeniu k stene, hrozbe zbraňami. Syn bol i tri dni zaistený, kde ho nútili, aby zradil, kde židov ukrývajú, i tak nič neprezradil. Ako dlho sa židia na kopaniciach U Černekov ukrývali, sa presne nevie. Hovorí sa, že asi trištvrte roka. Židovská rodina sa tu dočkala aj ukončenia vojny. Zo Slovenska odišli do Palestíny. Ešte pred nástupom komunizmu navštívili Černekovcov s poďakovaním dvaja členovia rodiny – už z Palestíny a urobili si fotografie vtedy ešte čiastočne zachovaného úkrytu a kolísky.
Iba útržkovité sú údaje o úkrytoch židov v Podbranči. V tých dobách bola takmer celá obec roztrúsenými kopanicami. Známy je zachránený 50-ročný Elemír Haberfeld. Bol údajne vysokej postavy. Skrýval sa v podzemnom bunkri pod šopou u rodiny Jankovýchovej. Priestor úkrytu bol veľmi malý a nízky. Každý deň mu museli namazať a namasírovať chrbát, pretože sa takmer vôbec nemohol narovnať.
V Podbranči na samote nazývanej Rídká sa ukrývala rodina Schönfeldovcov, rodičia a tridievčatká, ktorých opakovane premiestňovali v odľahlých stodolách a šopách. Všetci spomínaní sa zachránili a tiež odišli zo Slovenska.
Možno najrozsiahlejšie bolo ukrývanie židov a partizánov na prietržských kopaniciach. V roku 1992 spracoval a vydal Ing. Rehuš spolu s obecným úradom v Prietrži brožúru o organizovanom protifašistickom odboji v Prietrži, v ktorej sa píše, že v roku 1944 u Gabriela v Horných Pasekách sa skrývali židia, u Joríkovamerickí letci, u Rehušov partizáni a v dedine sa robila zbierka na protifašistický odboj. V prietržských kopaniciach v lokalite Horné Paseky našla úkryt židovská rodina Grünsteinovcov. Jednalo sa o rodičov s tromi synmi a nevestou. Jedna nevesta a dcéra zahynuli v koncentračnom tábore. Počas vojnových rokov bol nedostatok niektorých profesií – remeselníkov, lekárov i ďalších, pretože mnohí „árijci” tohto zamerania boli vo vojne. Preto i mnohí židia podobných profesií boli odsúvaní ako poslední. Nakoľko vedeli, čo ich čaká, pripravili si za pomoci majiteľa úkryt v dome Jána Gabriela v Horných Pasekách. Ich cesta do tohto úkrytu však nebola vôbec jednoduchá. Rodičia bezprostredne pred zaistením utiekli do Šajdíkových Humeniec, obce vzdialenej od Senice 11 kilometrov, k Šajdíkovi, ktorý však bol už v podozrení, že ukrýva židov. Odviedol ich preto do blízkeho lesa, kde v daždi a chlade blúdili tri dni a v zúfalstve sa chceli pri stretnutí s prvým človekom vzdať. Našťastie natrafili na horáreň. Horár bol zhodou okolností Nemec a ponúkol im pomoc. Skontaktoval sa s J. Gabrielom. Tento naložil na voz koterec pre ošípané, nahádzal naň dosky a pustil sa smerom na Humence. V Senici pri jednom hostinci kontrolovali náklad gardisti, no nič podozrivé nenašli. Na kraji lesa na dohovorenom mieste naložil manželov do koterca a prešli popri kontrole naspäť bez povšimnutia až do Pasiek. Tu mali pripravený úkryt na povale nad maštaľou. Maštaľ bola k obytnej časti pristavená v pravom uhle a povala bola prepojená nad celým staviskom. Na konci povaly nad maštaľou bol oddelený dokonale maskovaný priestor asi 3 x 2,5 m. Vchod bol z maštale cez otvor v povale, tiež dokonale upravený. Vstup do úkrytu umožňoval drevený rebrík, ktorý bol vždy odložený mimo maštale. Osud synov Grünsteinovcov bol odlišný. Dvoch zaistili v rodičovskom dome gardisti. Iba najstaršiemu sa predtým podarilo odísť do susednej obce. Oboch bratov odviedli do zberného tábora v Seredi, kde boli svedkami zverstiev páchaných na uväznených. Pretože v Senici potrebovali nutne odborníkov elektrikárov a Grünsteinovci boli odborníkmi, mali v Senici obchod i dielne, vyžiadal si ich hlavný senický gardistický funkcionár na prechodný čas k vykonaniu potrebných prác. Vrátili sa do vlastného, ale už arizovaného domu. Boli si vedomí, že odsunom sa čoskoro nevyhnú. Za dramatických okolností sa im podarilo ujsť. Po dvoch dňoch skrývania sa za nepriaznivého počasia v kukuričnom poli a v lese dostali sa do úkrytu v Pasekách, vzdialených od Senice asi 9 kilometrov. Najstaršieho brata nakoniec našli a odviedli spolu s manželkou do provizórneho väzenia na majeri v Senici (bývalé RSD). Počasjedného poplachu a bombardovania Senice sa podarilo žene ujsť do Kunova (dnes miestna časť Senice) k spriatelenej rodine. Z Kunova ju odviedla manželka Jána Gabrielaprezlečenú do dedinského kroja. Čakala na ňu údajne takmer celý deň pod kunovským mostom. Jej manžel bol v dobe bombardovania v práci pod dozorom gardistov, avšak počas poplachu utiekol tou istou cestou ako jeho manželka. V podkrovných priestoroch necelých 8 m2 bývalo šesť dospelých ľudí od začiatku septembra 1944 až do ukončenia vojny 8. mája 1945, najstarší brat s manželkou sa dostali do úkrytu o niečo neskôr. Styk medzi rodinou Gabrielovcov s obstarávaním nutných potravín a iných potrieb zabezpečovala zložitými cestami snúbenica najmladšieho brata, ktorá nebola židovka. Z úkrytu vychádzal cez deň iba najmladší syn, ktorý, ak nehrozilo nebezpečenstvo, pomáhal rodine pri domácich prácach. I keď už bola vtedy v dome elektrina, večer nemohli svietiť, pretože by svetlo bolo vidieť cez prieduchy v čelnej stene povaly. Mali tiež elektrický ohrievač, avšak keď napadol sneh, ktorý v tej lokalite vtedy trval celú zimu, bolo jeho použitie problematické, pretože teplý vzduch v podkroví spôsoboval topenie snehu na streche. Jedinou útechou bolo rádio, cez ktoré sa dozvedeli o blížiacom sa konci vojny. Niekoľko mesiacov pred ukončením vojny bol Ján Gabriel odvedený k vojsku na východnú hranicu republiky. Na základe sfalšovanej priepustky utiekol a dostal sa zložitými cestami až do Pasiek. Pri častých kontrolách Nemcov alebo gardistov vo dne i v noci musel vždy z domu utekať. Násiliu čelila jeho manželka, ktorá bola často na pokraji duševných i telesných síl. Ján Gabriel však opakovane vyhlásil, že ukrytých nezradí ani za cenu vlastného života a života svojej rodiny. Za jedného prezradeného žida bola vtedy ponúkaná odmena tridsaťtisíc slovenských korún. Záchrana židov si i tu vyžadovala včasnú informovanosť. Pozdĺž cesty na kopanice boli dohovorené rôzne zvukové signály alebo bočnými chodníkmi i osobné upozornenia. Pri vzácnych rozhovoroch s pamätníkmi, dnes väčšinou osemdesiatročnými, nebol udaný ani jeden prípad prezradenia, pritom iste mnohí bližší i vzdialenejší susedia toho veľa vedeli.
Nie je možné v rámci tohto článku dokumentovať všetky spojitosti, príbehy, cesty a spôsoby,ako sa židia k úkrytom dostali, ani udalosti, ktoré sa počas ukrývania prihodili. Musíme však ešte raz vysoko hodnotiť obetavosť, ochotu, obrovskú prácu, ktoré si vyžadovala starostlivosť o viac-menej početné skupiny úplne bezmocných ľudí, odkázaných na komplexnú starostlivosť domácich.
Záverom príbeh mojej vlastnej rodiny. Otec bol v Sobotišti obvodným lekárom. V priebehu posledných vojnových rokov bol veľmi ťažko chorý a rok po ukončení vojny zomrel. V poslednom vojnovom roku našiel lekára – žida, ktorému vybavil povolenie, aby ho mohol prechodne zastupovať. Býval neďaleko v dedine a jedného dňa bol zavolaný k dieťaťu postihnutému vrodeným ochorením. Otec dieťaťa bol príslušníkom Hlinkovej gardy. Diagnóza, ktorú vyslovil lekár, i to, že dieťa je nevyliečiteľne choré, rozzúrilo otca a lekárovi vynadal, vyhrážal sa mu likvidáciou. Na druhý deň lekára odviezli na kopanice Havran, odkiaľ ho o niekoľko dní odviedli Nemci. Pretože zo zachraňovania uvedeného lekára podozrievali aj môjho otca, pomstili sa aspoň tým, že cez priečelie celého domu bolo kolomažou veľkými písmenami opakovane nápisané Žid – Jude. Naše priezvisko bolo totiž nemecké Hoffmann. Vyšetrovanie nedalo na seba dlho čakať. Gestapo žiadalo od otca dôkaz o jeho árijskom pôvode tri generácie dozadu. Pre našu záchranu viezol šofér chorého otca osobným autom do Tepličky nad Váhom, odkiaľ pochádzal jeho otec, môj starý otec. Našťastie na katolíckej fare mali vzorne vedenú matriku od 17. storočia. Prví Hoffmannovci boli v matrike uvedení v polovici 18. storočia a nebolo problémom nájsť postupnosť až po záznam o narodení starého otca.
Poznatky o osudoch židov, ukrývajúcich sa na sobotištských kopaniciach, som získala od Viery Kadlečíkovej, vnučky Martina Černeka a Zuzany Kadlečíkovej, ktorá dom v súčasnosti obýva po otcovi. Matné spomienky z Podbranča mi porozprávala Anna Varsíková, ktorá pochádza z rodiny Jankovýchovcov z Podbranča. Históriu záchrany rodiny Grünsteinovcov mi poskytla Anna Morávková, dcéra Jána Gabriela t. č. z Hlbokého a jeden z potomkov rodiny Grünsteinovej. Fotodokumentáciu k článku spracoval Richard Boršoš.