Sklárne v Malých Karpatoch

PhDr. Mária Zacharová

0
2064

Počiatky sklárstva na Slovensku siahajú do 14. storočia. Sklári k nám prichádzali predovšetkým z Nemecka a Čiech, ale časom postupne splývali s domácim obyvateľstvom. Sklári boli často priekopníkmi, keďže sa usádzali na doteraz neosídlených miestach. Sklárske huty sa nachádzali hlavne okolo Lovinobane (severne od Zlatých Moraviec) a v okolí Bardejova. Výnimkou však neboli ani Malé Karpaty, kde boli v novoveku na území Bratislavskej stolice zriadené tri sklárske huty v chotároch obcí Jablonové (dnes vojenský obvod Záhorie), Sološnica a Doľany.
Územie Slovenska zasiahla v priebehu 17. storočia hospodárska stagnácia ako dôsledok neustálej tureckej hrozby a vnútorných nestabilných pomerov v krajine. Zemepáni preto zakladali na svojich panstvách sklárske huty v hlbokých lesoch, čím využili ich dosiaľ nezužitkované prírodné bohatstvo. Drevo potrebné v sklárňach najmä na kúrenie sa v Malých Karpatoch nachádzalo v dostatočnom množstve, rovnako aj hlina na stavbu taviacich pecí a nádob na tavenie skla, voda a kremeň, resp. oxid kremičitý, nachádzajúci sa v piesku.
Zemepáni Plaveckého panstva (Jablonové, Sološnica) a panstva Červený Kameň (Doľany) Pálfiovci sa už od 30. rokov 17. storočia venovali významným stavebným projektom. Gróf Pavol IV. Pálfi získal v roku 1635 od uhorského snemu zákazku na prestavbu Bratislavského hradu. Na svojich panstvách sa venoval výstavbe, resp. prestavbe kaštieľov v Malackách, Stupave, Plaveckom Podhradí, hradov Červený Kameň, Pajštún a mnohým ďalším stavebným aktivitám. Pre realizáciu spomenutých projektov potreboval dodávateľov stavebného materiálu a surovín, okrem iného aj sklárske výrobky. Novozaložené sklárne v Malých Karpatoch mali teda slúžiť potrebám pálfiovských stavieb, ako aj samotného pálfiovského dvora.
Skláreň v Sološnici
Najstaršou sklárňou vybudovanou v Malých Karpatoch bola skláreň v Sološnici. Fungovala minimálne už v prvej polovici 17. storočia. Prvý raz sa v účtovných písomnostiach Pálfiovcov spomína sološnická skláreň (Praÿttenbrunner Glasshutte) v roku 1638. V roku 1640 bol nájomcom tunajšej panskej sklárne dvorský sklár Hans Pöckh. Hlavným odberateľom sklárne bol v rokoch 1640 – 1643 Hans Georg Weltz, ktorý sa v roku 1650 spomína ako dvorský sklár, podobne ako predchádzajúci nájomca sklárne. Zo sklárne a jej skladu v Sološnici sa odoberalo sklo na pálfiovské stavby v Bratislave (hrad, záhradný palác). V sklárni pracoval hutmajster a na fungovaní huty sa podieľal aj účtovník. Od roku 1655 sa dodávky skla zo Sološnice pre bratislavské stavby postupne zmenšovali. Definitívne sa prestávajú objavovať v roku 1674.
Notície Mateja Bela vydané v roku 1736 uvádzajú pri popise obce Sološnica sklársku hutu.
Z obce viedla cez Malé Karpaty cesta až k panstvu hradu Červený Kameň. Uprostred nej bola skláreň, ktorá nebola úplne bez úžitku. Bola ňou skláreň v chotári Dolian, nie v Sološnici, čo potvrdzujú aj najstaršie katolícke matriky rím. kat. farského úradu v Sološnici zachované od druhej polovice 17. storočia. O miestnej sklárni a tunajších sklároch neobsahujú konkrétne informácie. Len v 70. rokoch 17. storočia sa v matrike narodených objavuje priezvisko Hutár, Huter (Huttar, Hutter) naznačujúce sklárske remeslo. Na začiatku 18. storočia už skláreň v Sološnici nebola v prevádzke. Urbár Plaveckého panstva z roku 1704 sa o sklárni v Sološnici nezmieňuje, len o sklárni nad obcou Jablonové. Nie je vylúčené, že sa tunajší sklárski majstri a remeselníci po zániku sklárne presunuli do blízkej fungujúcej sklárne v chotári Dolian na panstve Červený Kameň alebo do sklárne Rovina nad obcou Jablonové.
Povedomie o jestvovaní sklárne sa v Sološnici nestratilo ani v 20. storočí. V katastrálnom mapovaní z roku 1906 sa nad obcou smerom do Malých Karpát pod vrchom Veľký Petrklín uvádza chotárny názov Staré Hute (Sztare Hutye). Podľa zápisu z obecnej kroniky z roku 1934 sa sklené hute mali nachádzať poniže Juzovského mlyna na prameni nazývanom Hoštunková. V sklárni sa mali okrem iného vyrábať aj sklené lustre. Jeden z nich bol zavesený v miestnom kostole až do roku 1931, kedy spadol a rozbil sa.
Skláreň v Rovine nad obcou Jablonové
Skláreň pod Tureckým vrchom vznikla najneskôr v polovici 17. storočia. Prvá písomná zmienka o jej existencii pochádza z roku 1652, keď sa pri sobáši Jána Kropa, pôvodom z Moravy, uvádza, že v čase sobáša žil v sklárskej hute (tunc temporis degens in officina vitrearia).
Pri sklárni vznikla a postupne sa rozvíjala dedina. Jej názov odzrkadľoval novosť osídlenia – Nová Ves (Neudörfel bei der Glass-hütte, Novus pagum, Nova villa, Nova dedina, Vyfalu), zameranie miestnej výroby (Huty, Hutia) a charakter tunajších prírodných pomerov – rovnosť terénu (Rovina, Rowni, Rownina).
Skláreň v Rovine spomína vo svojej poéme o Svätom Jure z roku 1679 Dávid Peucker, univerzitný študent vo Wittenbergu. O sklárni píše: „Neraz som sa tam vybral s priateľmi, aby som sa zbavil melanchólie a videl majstrov sklárskeho remesla, ako z vriaceho tekutého skla pomocou kovových rúrok pri zručnom krútení, fúkaní vyrábajú veľmi pekné poháre, čaše a sklené tabule. Je to veľmi krehké, ako náš život, no lahodiace oku a duši.“
Urbár z roku 1704 uvádza, že lesy v chotári obce Jablonové nemali veľkú cenu, pretože boli rúbané pre potreby sklárne. Skláreň s blízkou obcou mala v tom čase prinášať úžitok až vo výške 4 000 zlatých, z ktorých tretina bola od miestnych majstrov a dve tretiny od iných služobníkov panstva. Obec Rovinu (Rovnina) tvorilo 45 usadlostí (deväť sedliackych, 26 želiarskych s príslušnosťami a 10 želiarskych usadlostí bez príslušnosti). Miestni sedliaci boli povinní slúžiť zemepánovi dva dni v týždni. Panstvu dávali ročne 70 denárov, jednu sliepku alebo dve kurence a 6 vajec. Mäsiar za použitie miestneho výseku mäsa platil panstvu 24 libier mäsa (1 libra = 56 dkg). V obci tri štvrte roka fungoval aj panský výčap. Bol tu jeden mlyn, ktorého mlynár bol oslobodený od poplatkov a poskytoval panstvu manuálne práce.
V roku 1708 uzavreli na Plaveckom hrade nájomnú zmluvu gróf Mikuláš V. Pálfi z Erdödu a sklársky majster Matej Šrubár (Schrubar), podpísaný aj ako Matej Svarda (Swarda), na panskú hutu, ktorá sa nachádzala v chotári Perneka (Pernekher hütten) a možno ju s istotou stotožniť s hutou v Rovine. Na základe zmluvy mala byť huta odovzdaná nájomcovi spolu s rôznym náradím, spísaným vopred v inventári. Skláreň mala byť prevádzkovaná na náklady nájomcu a rovnako ju mal užívať k svojmu prospechu. Potrebné palivové drevo na prevádzku sklárne nemal vyrubovať nájomca podľa ľubovôle, ale so schválením polesného. Na pomoc nájomcovi smeli byť ustanovení štyria robotníci. Nájomca bol v čase, keď prevádzkoval skláreň, povinný platiť panstvu týždenne rentu štyri zlaté a 50 denárov, čo ročne predstavovalo 234 zlatých. S platením mal začať od dátumu uvedeného v zmluve, teda od 15. júla 1708. Posledný bod zmluvy upravoval vypovedanie zmluvy a ukončenie nájmu, kedy mala byť huta spolu so zapožičaným náradím vrátená naspäť do rúk zemepána. Dokument je opatrený vlastnoručným podpisom a odtlačkom osobného pečatného prsteňa sklárskeho majstra Mateja Šrubára, inak Svardu. V hornej časti pečate sú iniciály jeho mena MS, pod ktorými je prekrížené sklárske náradie. O pôvode Mateja Šrubára, inak Svardu, sa zmluva nezmieňuje. Nebol však miestny, čo potvrdzuje aj jeho príslušnosť k inému vierovyznaniu. Jeho syn Matej Svarda ako mládenec v roku 1714 konvertoval v Jablonovom na katolícku vieru.
Posledná zmienka o prevádzkovanej sklárni v Rovine pochádza z roku 1713, kedy zomrel Jakub Snir zo sklárskej dielne v Hutách (ex officina Vitraria in Huty). Presný časový údaj kedy skláreň zanikla, nie je známy. V Belových Notíciách z 30. rokov 18. storočia sa objavuje zmienka o už nefungujúcej sklárni v Pezinských horách. Skláreň mala byť zrušená na príkaz sklárskych majstrov. Je veľmi pravdepodobné, že ňou bola práve skláreň v Rovine. Vďaka jej zrušeniu sa zvýšila prosperita sklárne nad obcou Doľany. Aj napriek zániku sklárne zostala lokalita pre vhodné prírodné podmienky aj naďalej osídlená. Dedina si zachovala svoj pôvodný názov odvodený od bývalej sklárskej huty (Huttya, Rovhnya, Hütten). Skláreň zanikla podľa Bela už dávnejšie, keďže miesto, kde bola tavená a spracovaná síra, potrebná pri výrobe skla, už bolo takmer úplne zničené. Nachádzalo sa tu mnoho polí, obilia a úrodných pastvín, rovnako aj čistá voda. V roku 1738 tu bývalo 47 rodín. Kontinuitu s bývalými sklármi potvrdzuje aj fakt, že richtárom obce bol v roku 1738 Matej Svarda, syn alebo vnuk pravdepodobne posledného nájomcu sklárne.
Posledné písomné údaje o obci pochádzajú z polovice 18. storočia. Dedina sa úplne stráca a na I. vojenskom mapovaní z 80. rokov 18. storočia už možno vidieť len cestnú sieť a na jej priesečníku postavený drevený kríž, pravdepodobne ako spomienka na zaniknutú obec a kostolík. Chotárny názov Huty sa používal ešte začiatkom 20. storočia.
Skláreň v Doľanoch
Výrobe skla sa sklári v chotári Dolian (pôv. Ottenthal, Ompitál) v časti Porei venovali naj-neskôr od druhej polovice 17. storočia až do polovice 18. storočia. Najstaršia priama písomná zmienka o tunajšej sklárni a sklároch pochádza zo 70. rokov 17. storočia, keď sa spomína Ján Fojk, staviteľ opevnení a sklárskych pecí v časti chotára Porei (Schantzmacher und Mauer Glasshütter Poray). Priezvisko odvolávajúce sa na sklárske remeslo Hutár – Huter (Huoter, Huotter, Huother, Guotter) sa však v najstaršej matrike rím. kat. farnosti v Doľanoch objavuje už od roku 1640.
Pri samotnej sklárskej hute sa postupne vyvinula osada, ktorá mala názov Sklárska Huta, resp. Huta. V roku 1679 mala už 246 obyvateľov. Eleonóra Harrachová, majiteľka Červenokamenského panstva a vdova po Mikulášovi IV. Pálfim, prenajala na konci roku 1679 skláreň na tri roky trnavskému mešťanovi Jurajovi Bauerovi. Nájomca bol povinný dávať panstvu ročne 300 zlatých, 5000 kusov sklených zrkadiel a rovnaký počet sklených obločných tabúľ. Eleonóra Harrachová podporila hutu tým, že jej poskytla ťažný dobytok a vozy, zabezpečila potrebný piesok, povolila miestnemu obyvateľstvu vyrúbať rovinu neďaleko sklárne a premeniť ju na lúku, ktorá mala byť príslušenstvom huty. Rovnako umožnila miestnym sklárom a robotníkom chovať kravy, ovce a svine pre svoju obživu. Nájomca mohol prevádzkovať výsek mäsa, čapovať pivo a víno.
Podľa urbára panstva z roku 1704 prinášala skláreň ročný príjem 200 zlatých. Začiatkom 18. storočia prišlo k rozmachu sklárne. V roku 1713 bola postavená nová huta a výroba skla dosiahla svoje maximum. Vtedy v sklárni pracovali sklárski majstri Šimon Schírer, Ján Gembický, Ondrej Nagl, Filip Hartman, Matej Amberger.
Notície Mateja Bela z 30. rokov 18. storočia už sklársku hutu v Doľanoch nespomínajú. Obec s názvom Huty na území panstva Červený Kameň, v ktorej bola skláreň, uvádzajú ako samostatnú. V sklárni bolo tavené sklo a prinášala značné výnosy, najmä po tom ako bola zrušená iná skláreň v Malých Karpatoch, pravdepodobne v už spomínanej Rovine. Obyvatelia Hút okrem tavenia skla obrábali aj okolité polia a na rozdiel od ostaných obcí boli oslobodení od platení daní.
Skláreň zanikla v roku 1749, keď si panstvo Červený Kameň rozdelili bratia Ján a Karol Pálfiovci. Pripadla Jánovi, ktorý nemal záujem o jej ďalšiu prevádzku a sklársku výrobu ukončil. V rukopisnom diele o dejinách Dolian od Juraja Fándlyho sa spomína, že skláreň, ktorá vyrábala obločné sklo a liate fľaše, skončila s výrobou, vraj pre škody, ktoré spôsobovala lesnej zveri. Píše tiež, že Ján Pálfi zrušil skláreň pre jej nerentabilnosť, ktorú zapríčinili lúpežní zbojníci. Po zániku sklárne sa obyvatelia priľahlej osady roztratili. Už rok po zrušení sklárne tu ostali žiť len tri rodiny.

Použité pramene a literatúra:
BEL, Matej – MIKOVÍNY, Samuel. Notitia Hvngariae Novae Historico-Geographica : Divisa In Partes Qvatvor, Qvarvm Prima, Hvngariam Cis-Danvbianam; Altera, Trans-Danubianam; Tertia, Cis-Tibiscanam; Qvarta, Trans-Tibiscanam: Vniuersim XLVIII. Comitatibus Designatam, Expromit …. Tomus Secvndvs. Viennae: Joannis Petri van Ghelen, 1736, 584 s.
DUBOVSKÝ, Ján – POSPECHOVÁ, Petra – TURCSÁNY, Juraj. Doľany. Doľany : Obecný úrad, 2002, 209 s.
FOLTÝNEK, Ferdinand. Sološnica. Z dejín obce Sološnice. Sološnica : Obec Sološnica – Bratislava : Gerlach print, 2007, 132 s.
MARKOVIČ, Jozef. Dolianska matrika narodených a zomrelých z roku 1638-1675. In Západné Slovensko. Vlastivedný zborník múzeí Západoslovenského kraja, 1981, roč. 8, s. 231-260.
MIČUDOVÁ, Monika. Pavol IV. Pálfi ako podporovateľ barokového výtvarného umenia a architektúry. In Vrablec, Pavol (ed.). Malacky a okolie 9. Malacky : Mestské centrum kultúry, 2016, s. 239-241.
MLYNKA, Ladislav – HABERLANDOVÁ, Katarína. Technické pamiatky. Bratislava : DAJAMA, 2007, 108 s.
MURGAŠOVÁ, Irena. Neznáma sklárska osada Rovina a Huta v Malých Karpatoch (Príspevok k dejinám sklárstva na Slovensku). In Sborník Slovenského národného múzea, 1963, roč. 57, História 3, s. 43-50.
ŠULCOVÁ, Jana. Dodávky skla pre Pálfiovský dvor v Bratislave v 17. storočí. In Zborník Slovenského národného múzea, 1991, roč. 85, História 31, s. 119-127; Za upozornenie na túto štúdiu ďakujem pánovi Milanovi Gregušovi.
Vlastivedný slovník obcí I. Bratislava : Obzor, 1977, heslo Doľany, s. 328.
ZACHAROVÁ, Mária. Zaniknutá sklárska dedina Rovina – Huty nad Jablonovým. In Stupava, 2012-2013, roč. 7, s. 86-90.
Magyar Nemzeti Levéltár, Urbaria et conscriptiones, f. 34, No. 42 c; Dostupné na internete: https://archives.hungaricana.hu/en/urbarium/hu_mnl_ol_e156_a_fasc034_no042_c/
Magyar Nemzeti Levéltár, S Térképtár, S 76 Kataszteri oleáták, No. 1101/1-24, Széleskút, Pozsony vármegyei kisközség kataszteriterképének másolata az 1906. évi mernöki nyilvántartás szerint. Dostupné na internete: < https://maps.hungaricana.hu/en/MOLTerkeptar/13249/>
Slovenský národný archív, Rod Pálfi, Panstvo Malacky, šk. 13.
Štátny archív v Bratislave, Župa Bratislavská I., Daňový súpis 1738.
Štátny archív v Bratislave, Zbierka cirkevných matrík, Matrika č. 1055, č. 1686, č. 2116.