Skalické radnice

0
70

PhDr. Richard Drška

Samospráva slobodných kráľovských miest nachádzala svoj odraz i v mestskej topografii. Zhmotnením nadobudnutých výsad udelených panovníkom mestám sa stali stavby obranného, náboženského, hospodárskeho a správneho charakteru. K posledne menovaným patria na prvom mieste bezpochyby radnice. Budova radnice v sebe kumulovala viacero funkcií, z ktorých najdôležitejšie boli správna, súdna a hospodárska. Radnica predstavovala centrum mestskej samosprávy, tu prebiehali najčastejšie voľby richtára, senátu a nižších mestských úradníkov, konávali sa tu zasadnutia senátu, zhromaždenia volenej obce – centumvirov či výnimočne celého spoločenstva mešťanov. Z radnice sa oznamovali uznesenia senátu alebo dôležité nariadenia nadriadených kráľovských úradov. Konávali sa tu súdne pojednávania a vynášali rozsudky. V čase návštev významných krajinských funkcionárov či dokonca panovníka slúžila práve radnica na ich ubytovanie. Netreba opomenúť ani jej hospodársky význam, keď tu bývali uložené mestské miery a váhy, prípadne sa tu mohla predávať soľ či železo.
Z hľadiska mestskej urbanistiky sa na území dnešného Slovenska vyskytovali od stredoveku dva typy radnice: 1. centrálny, ktorý prevažoval, s radnicou umiestnenou v priestore námestia, často v blízkosti farského kostola; 2. nárožný, kde radnica vznikla sekundárne adaptáciou pôvodne meštianskeho domu. Bežnými sa stávali radnice v uhorských mestách v 15. storočí, pričom v najdôležitejších mestách sú doložené už i v 14. storočí.
Otázka vzniku a podoby radnice v Skalici v rámci mestskej zástavby je značne komplikovaná vzhľadom na absenciu stredovekého písomného materiálu, ako i skutočnosť, že sa v 15. a 16. storočí nachádzala často v pozícii zálohovaného mesta. Radnica sa najčastejšie v Skalici nazývala a dodnes nazýva ratúz (z nem. Rathaus), popri tom sa však objavujú aj označenia duom obeczny, v latinčine domus civilis či curia civitatis.
Najstaršia písomná zmienka o skalickom ratúzi pochádza z počiatku 16. storočia. V roku 1510 totiž mesto Skalica vo finančnej tiesni prenajalo na 10 rokov svoj Horný rybník majiteľom susedného Strážnického panstva, bratom Jánovi a Barotolomejovi Žerotínskym za 525 florénov (fl). Dohoda bola uzavretá v prítomnosti skalického fojta, mestskej rady, bratov Žerotínskych a svedkov Heralta Cunu z Cunstatu a na Hodoninie a Krystofa Kropacze z Newiedomie a na Bzency „w miestie Skaliczy w rathuzy“. Je však veľmi pravdepodobné, že radnica alebo aspoň nejaký mestský dom musel v Skalici jestvovať už prv v 15. storočí. Indíciami k tomu sú dve dôležité skutočnosti:
1. skalický senát, meštianstvo a od konca 15. storočia i vinohradnícky úrad sa museli niekde pravidelne schádzať na zasadnutiach a zhromaždeniach a je dosť ťažko predstaviteľné, že by takého schôdzky až do počiatku 16. storočia prebiehali v súkromných domoch richtárov či vinohradníckych majstrov;
2. najmä za vlády Žigmunda Luxemburského (1387 – 1437) panovník Skalicu veľmi často navštevoval. Ako miesto jeho pobytu sa ponúkajú dva objekty. Dom jeho verných prívržencov Stibora zo Stiboríc st. a ml., majúcich mesto v dedičnej držbe a do roku 1432 preukázateľne vlastnili v Skalici nehnuteľnosť, alebo budova radnice, ktorá mohla poskytnúť adekvátny priestor na ubytovanie tak vzácneho hosťa a mešťania sa určite usilovali zabezpečiť kráľovi čo najväčší komfort. Podľa itinerára navštívil Žigmund Skalicu počas svojej vlády dovedna jedenásťkrát. V roku 1422 sa tu dokonca stretol s vdovou po svojom bratovi, českom kráľovi Václavovi IV., Žofiou. Spolu štyrikrát sa v Skalici zdržiaval v roku 1419, istotne aj vzhľadom na vývoj v Českom kráľovstve a strávil tu i vianočné sviatky. Pri tejto príležitosti došlo v meste k uzmiereniu medzi Žigmundom a jeho druhou manželkou Barborou Celjskou, ktorá mu mala byť neverná.
Touto prvou skalickou radnicou bol zrejme dom situovaný voľne na námestí, ktorý 5. decembra 1592 richtár Andrej Fejérváry (Feÿerwarÿ), mešťanosta Ján Battrna a mestská rada predali za 100 fl. Kataríne, vdove po univerzitne vzdelanom Jurajovi Kobedovi. Tento „duom obeczny“ ležal „wedle ffarneho kostela a kaplÿ … w rynku u kerchowa“ a mesto ho predalo po aprílovom katastrofálnom požiari, aby získalo financie na urýchlenú opravu zničeného Farského kostola sv. Michala Archanjela. Dom stál ešte i v roku 1613, keď mesto povolilo Kataríne a jej synovi Fridrichovi postaviť malý sklep či komôrku vo dvore či záhrade v blízkosti dverí vedúcich na cintorín. Záhrada siahala až k nárožnému domu rodiny Pálfiovcov (Pálffy).
V čase tejto kúpnopredajnej transakcie bola už skalická radnica situovaná v radovej zástavbe domov v dolnej časti rínku pri styku dnešných ulíc Lichardova (povôdne Ulicza za radthuzem) a Škarniclovej (pôvodne Židowska). K jej presťahovaniu prišlo postupne pred rokom 1587 s tým, že vedenie mesta hodlalo získať väčšie priestory kúpou susedných nehnuteľností a novej budove radnice chcelo dať reprezentačný vzhľad. Za týmto účelom v roku 1588 vstúpilo do transakcie, v ktorej Blažej Báršoň (Barsony) kupoval od sirôt Ondreja Hogneho v roku 1587 pustý kamenný dom vedľa radnice za 100 fl. a hneď aj položil prvú splátku 20 fl. Blažej však už v nasledujúcom roku zomrel, a tak mesto vyplatilo najprv 20 fl. jeho vdove Sofii Farkašovej (Farkass), následne do roku 1596 vyplatilo i deti Ondreja Hogneho Pavla, Václava, Tobiáša, Gašpara a Daniela. Krátko po tejto kúpe za pôsobenia richtára Andreja Fejérváryho (Feÿerwary) v lete 1591 sa začalo s rozsiahlou prestavbou objektu radnice a pravdepodobne prišlo k architektonickému zjednoteniu oboch budov. Práce boli zverené talianskym alebo z Talianska pochádzajúcim majstrom. Dňa 5. júla najalo mesto Štefana Vlacha (Wlach) na stavbu pivníc a stien za sumu ½ fl. od postavenej siahy, 4 sudy piva a 10 meríc pšenice. Dňa 20. augusta boli objednaní zámočníci Michal a Ondriáš (Ondriass), aby zhotovili okenné mreže a od funta spotrebovaného železa sa im mali platiť 3 denáre. V Holíči mesto angažovalo ďalších kamenárov, menovite sa uvádza Jakub Vlach (Wlach) na zhotovenie a osadenie kamenných šambrán okien a dverí a za každé dvere a okno mali dostať 2 ½ fl. Začiatkom septembra objednalo mesto u istého Jakuba dvoje vrát a tretie menšie na vstup do pivnice, všetko za 2 fl. a tesárovi Jánovi Nemcovi (Nemecz) zverilo zhotovenie krovu a prikrytie „ratthauze noweho“ za odmenu 50 fl., 10 meríc pšenice, 3 sudy piva a 3 špichy soli. Ako vidno, práce pomerne rýchlo napredovali, tesár Ján Nemec však prácu zrejme nedokončil, pretože 14. februára 1592 mesto najalo na prikrytie zvyšku budovy, hlavne nad zadným sklepom, Mikuláša Tesara (Teszar) za odmenu 14 fl. a 2 merice pšenice. Napokon tesne pred voľbami 7. apríla dokončil práce na novej budove medikováč Henrich zo Strážnice. Na strechu a nad pavlačové ochodze osadil medené žľaby za plat 6 moravských grošov za funt použitej medi, za starú meď, ktorú mu dalo k dispozícii mesto, musel platiť 6 grajciarov za funt.
Voľby tak prebehli už v novej budove, hoci zrejme ešte nebola úplne zariadená. Skaličania sa z nej však netešili dlho. Dňa 27. apríla zhorela veľká časť mesta spolu s farským kostolom, Kaplnkami sv. Juraja a Barbory a spolu s nimi i nová radnica. Požiar, zdá sa, zničil len drevené konštrukcie budovy. Dňa 22. mája najalo mesto tesára Jána na vybudovanie nového krovu, trámov, pavlačí a výmenu doskových súčastí za plat 65 fl., 10 meríc pšenice a 4 sudy piva.
Ďalšia stavebná aktivita na budove radnice úzko súvisí so stavovskými povstaniami, keď najmä pobyt povstalcov Štefana Bočkaja (Bochkay) v roku 1605 a následné dobytie Skali-ce českými a moravskými vojskami znamenali hotovú katastrofu. Veľa mešťanov sa rozutekalo, mesto bolo vydrancované a čiastočne vypálené a život sa do normálu dostával len pomaly. Moravská vojenská posádka držala mesto pod kontrolou až do jesene 1607. Nové rekonštrukčné práce sa rozbehli v roku 1609, v júni najalo mesto tesárov Martina a Jakuba na opravu strešnej konštrukcie za 12 fl., 2 vedrá piva a 4 merice raži a 5. apríla 1610 Juraj Verešváry (Weresswarÿ) namiesto doplatku 8 fl. za polovicu zhoreniska domu Petra Pordana (Barwirzie) dal šindľové klince na pokrytie strechy radnice.
V dôsledku ďalšieho požiaru mesta niekedy pred 11. novembrom 1631 pristúpil skalický senát pod vedením richtára Štefana Potockého k veľkej prestavbe radničnej budovy, ako to dosvedčuje mestská účtovná kniha z rokov 1632 – 1633. K takémuto kroku sa mesto odhodlalo zrejme pre značné poškodenie budovy, na nový rok 1631 sa totiž radnica spomínala ako nedávno opravená.
Stavebné práce sa sústreďovali na strešnú časť budovy. Murárske práce viedli opäť talianski majstri Andriš a Bernat Vlachovci (Wlach). Podľa zmluvy im mesto malo dať 50 funtov syra, 5 holieb masla, 10 holieb soli, 10 meríc raži a dovedna 100 fl. Práce pritom prebiehali už od roku 1631. V uvedenom účtovnom roku sa spotrebovalo na stavbu celkovo 57 550 tehál dodaných mestskou tehelňou spolu s vápnom z mestskej vápenky, a to „na staweny štítu vrchniho wukol všeho rathuzu“, teda budova dostala pravdepodobne novú renesančnú atiku. Potvrdzuje to i veduta mesta používaná od konca 18. storočia v skalickej škarniclovskej tlačiarni v záhlaví cechových listín či tlačených výsledkov volieb magistrátu, ktorú možno rámcovo datovať po roku 1725. Okrem atiky boli na streche osadené aj tri makovice z bieleho plechu kúpené v Trnave za 6 fl. 75 den. a ukončené boli krížami. Nový krov na budove zhotovil medzi 10. júnom a 23. októbrom 1632 tesár Matúš, za čo sa mu mimo dojednanej odmeny doplatilo navyše 10 fl. Miestnosti na poschodí mali nové drevené stropy, kováčske práce na nich vykonal Janek Kovář (Yanek Kowarz).
V takejto podobe skalickú radnicu videl aj cisár Ferdinand III. (1636 – 1657) pri návšteve Skalice v roku 1643. V meste pobudol takmer dva týždne od 3. do 15. septembra. Ubytovaný bol, samozrejme, na radnici, na poschodí v miestnosti za dvoranou, kde sa zvyčajne konávali súdne zasadnutia senátu.
O vnútornom usporiadaní miestností a ich zariadení sa zachovalo veľmi málo informácií. Pri prestavbe v rokoch 1632 – 1633 je spomínaná „welka swetnica“, vedľa nej malá „kancelarka“, kde býval radničný hospodár, „horenska nowa swetnica“ určená na zasadania vinohradníckeho úradu – tzv. horenského súdu a „sudnica“. V súdnici bol zavesený rozmerný koberec, zrejme gobelín, ktorý mesto kúpilo za 25 fl. od členov senátu. Koberec im vo svojom testamente z 15. marca 1633 odkázal Fridrich Muzik. Miestnosti určené na súdne a správne úkony vrátane volieb boli na poschodí. Pri volebnom akte v roku 1674, na ktorom sa od konca 16. storočia účastnili mešťania spolu so zemanmi, sa podľa starodávnej obyčaje po doplnení počtu centumvirov a zvolení tribúna ľudu obe skupiny oddelili. Zemania, ktorých bolo menej, zaujali miesto v „sudnyczi“ a vybrali z mešťanov štyroch kandidátov na posty richtára, mešťanostu, mestského kapitána a vinohradníckeho majstra. Mešťania zostali v tzv. „palotie“, čo bola zrejme akási veľká dvorana a vybrali štyroch kandidátov zo zemanov. Celý volebný akt potom zavŕšila spoločná voľba zo všetkých navrhnutých kandidátov. Po voľbách sa tu konávala tradičná hostina – tzv. kolacia, ktorá trvala tri dni. Okrem novozvolených členov senátu, vinohradníckeho úradu a nižších mestských úradníkov boli na ňu pozývaní i zemania a predstavitelia náboženského života v meste. Na prízemí bol podjazd uzavretý drevenými vrátami, na ktoré sa zvyčajne vyvesovali dôležité oznamy. Ostatné priestory boli určené k hospodárskym a obchodným aktivitám mesta. Podľa účtovnej knihy z rokov 1632 – 1633 tu malo mesto predajňu soli a železa, ktorú viedol Václav Chrastky, boli tu uskladnené menšie zásoby obilia a v čase mestského výčapu sa tu šenkovalo obecné víno. Výčap podliehal vždy dozoru dvoch osôb, a to jedného mešťana a jemu nepríbuznej manželky iného mešťana. Výčap vína na radnici spomínajú mestské zápisnice už i v roku 1591 a podľa údaja z roku 1627 sa tu čapovalo i pivo. Uložené tu boli aj mestské miery a váhy, ako to dosvedčujú inštrukcie pre mestských dozorcov trhu z druhej polovice 17. storočia. Osobitná miestnosť, tzv. múčnica bola jediným miestom v meste, kde sa mohla predávať múka.
V tejto budove sídlila mestská samospráva až do prelomu 18. a 19. storočia. V čase napoleonských vojen tu bolo prechodne presťahované gymnázium a časť budovy slúžila aj ako vojenská nemocnica. Mesto preto odkúpilo od rodiny Kubovičovej (Kubovich) dom, ktorý bol potom adaptovaný na radnicu. V budove pôvodnej radnice sídlil od roku 1860 c. k. okresný súd. V roku 1929 bol objekt napokon zbúraný a na jeho mieste postavená nová budova okresného úradu a pošty. V kubovičovskom dome sídli mestská samospráva dodnes. Najvýznamnejším symbolom, ktorý odkazuje na niekdajšiu suverenitu a súdnu právomoc mesta, je alegorická socha spravodlivosti so zaviazanými očami, mečom a váhami.
K týmto trom objektom, kde reálne skalická samospráva v historickom priereze sídlila, pristupuje napokon objekt na terajšej Jatočnej ulici označovaný ako „starý ratúz“. Dochované pramene a súčasný stav bádania však nepotvrdzujú, že by v objekte v období od druhej polovice 16. storočia sídlila mestská samospráva. Pravdepodobnejšie je, že ide o pôvodne šľachtickú kúriu, čo podporuje i nedávno objavený nápis na stene arkádovej lodžie hlásiaci sa k roku 1693. Podľa neho boli majiteľmi domu kráľovský personál Štefan Orbán s manželkou Evou Bokrošovou (Bokros).

Vysvetlivky
holba: 0,8484 l; funt – viedenský: 560 g, uhorský: 491 g; merica – skalická: 93,59 l; vedro: 40 – 160 l

Pramene
Štátny archív v Trnave, pracovisko Archív Skalica, f. Magistrát mesta Skalica:
Diarium sess. magistrat. annorum 1584 – 1595, č. 1 (staré č. 10).
Diarium sess. magistrat. annorum 1595 – 1610, č. 2 (staré č. 21).
Diarium sess. magistrat. annorum 1617 – 1658, č. 4 (staré č. 15).
Diarium sess. magistrat. annorum 1658 – 1674, č. 6 (staré č. 24).
Protocolum empt. et vendit domorum 1572 – 1613, č. 188 (staré č. 8).
Testamentorum, divisionum et transactionum ab anno 1617 usque 1694, č. 183 (staré č. 16).
šk. Acta metalia, fasc. I. a II. 1490 – 1675.
SASINEK, F. – V. (ed.): Pocžet Obeczny miesta Skalicze. In: Slovenský letopis, 4, 1880, sošit 2, s 139 – 161; sošit 3, s. 235 – 246; sošit 4, s. 319 – 334.
Varsik, B. (ed.): Slovenské listy a listiny z 15. a 16. storočia. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1956.

Literatúra
Drška, R.: Keď v Skalici oheň ničil … (požiare mesta v 16. a 17. storočí). In: Záhorie XIX., 2010, č. 1, s. 2 – 5.
Drška, R.: Mestská správa Skalice do roku 1711. Skalica: Záhorské múzeum v Skalici, 2016.
Drška, R.: Veduty Skalice zo 17. – 19. storočia. In: Pamiatky a múzeá 64, 2015, č. 1, s. 8 – 13.
Dúbravský, F.: Slobodné mesto so sriadeným magistrátom Uhorská Skalica. Skalica: Jozef Teslík, 1921.
Dvořáková, D.: Barbora Celjská. Budmerice – Bratislava: Rak – Historický ústav SAV, 2013.
Dvořáková, D.: Rytier a jeho kráľ. Budmerice: Rak, 2003.
Engel, P. – Norbert, C. – T.: Itineraria regum et reginarum (1382 – 1438). Budapest: Academia scientiarum Hungarica, 2005.
Šátek, J.: Skalica v rokoch 1526 – 1711. In: Drahošová, V. (zost.): Skalica. Skalica: Mesto Skalica v spolupráci so Záhorským múzeom v Skalici, 2014, s. 135 – 177.
Šátek, J.: Vzťahy medzi strážnickými pánmi Žerotínskymi a Skalicou. In: Zborník Záhorského múzea v Skalici 5, 2009, s. 7 – 17.
Urbancová, N.: Renesančné radnice. In: Rusina, I. a kol.: Renesancia. Dejiny slovenského výtvarného umenia. Bratislava: Slovart, 2009, s. 243 – 247.