Óda na skalický dub

Eva Fordinálová

0
794
Už keltskí druidi uctievali stromy, najmä duby. Verili, že ich korene siahajú do podsvetia, zatiaľ čo kmeň žije v tomto svete a konáre siahajú až do neba. Preto žijú vo všetkých troch svetoch súčasne. Na keltskú úctu k stromom nemožno nemyslieť pri čítaní básnického diela Bohuslava Tablica /1769-1832/, najmä jeho Ody na dub. Dodajme, že ide o ódu na skalický dub. Tablic prišiel ako mladý farár na evanjelickú faru do Skalice k Martinovi Laučekovi roku 1802. Pôsobil tu do roku 1805 a jeho poézia nás oprávňuje domnievať sa, že pobyt v Skalici sa mu páčil /roku 1979 mu venoval pozornosť aj dr. František Buchta v časopise Malovaný kraj a Štefan Moravčík zaradil citáty z jeho state do svojho výberu z Tablicovej poézie Oberanie ovocia, Bratislava 1986/. Zo štyroch zväzkov Poézií /Vacov 1806, 1807, 1809, 1812/ najhodnotnejšie básne obsahujú Poezie I., kam Tablic zaradil aj básne zo svojho skalického obdobia so zreteľnou inšpiráciou skalickým prostredím. A v tomto prvom zväzku nachádzame aj Odu na dub. Zo samotného textu básne by sme mohli nanajvýš vyčítať, že z druidských „troch svetov“, ktoré dub pretína /i spája/, Tablica fascinujú predovšetkým „konáre siahajúce až do neba“, ale z autorskej poznámky pripojenej k básni vieme jednoznačne, že ide o dub, ktorého „korene siahajú do záhoráckeho podsvetia.“ Pri mene „Pongrác“ totiž Tablic poznamenáva: „Pankrác aneb Pongrác, okolo roku 1445 zámek skalický, ješto na tom kopci byl, kde nyní kalvárie stojí, držel, a odtud do Moravy na loupež se svými vybíhal.“ Iste by bolo pre nás zaujímavé, odkiaľ Tablic túto informáciu získal, zrejme v Skalici udržiavanej tradícii. Avšak poznámka sama sa stala literárnohistorickým dokladom o časopriestorovom situovaní básne, ktorá sa zrejme stala inšpiračným prameňom pre ďalšiu ódu – „pieseň“ Na dub od Jána Hollého, hoci jeho „král drev“ bude mať fyzické korene na druhej strane Malých Karpát /v madunickom Mlíči/. Poetické korene má však u Tablica. Aby sme mohli sledovať paralely, uvediem celú Tablicovu ódu:
Vznešený dubě! vážné vysokosti,
Svědku najstarší zlaté předešlosti,
Tobě v májový tento růžový čas Harfy mé zniž hlas.
Ty svým čelem se k oblakům pneš hrdě,
Ač i doráží vicher na tě tvrdě,
Déšti, sněhu i krupám k vzdoru stojíš,
Žerty z nich strojíš.
Když já v hrmavici trnu s celým domem,
Ty se potýkáš s bleskem, také hromem,
Síla tvá tobě, ač tě oheň raní,
Padnouti brání.
Na tvé větvoví ptáctvo přemilené,
Kunštem paláce staví utěšené,
Na něm převděčně přeješ drozdům bydla,
Pinkám i sídla.
V chládku pocestný tvém si odpočívá,
Spí si sladičce, když mu tichý zpívá,
Slavík nad hlavou, raduje se jemu,
Hosti jak svému.
Tu se zmužilý Pongrác zastavoval,
Za Moravu když zlato zkořistoval,
V slavném triumfě vraceje se k hradu
K pokladu skladu.
Tu i hrdina Pálfy radovánky
Přestkvostné držel, pobořil když stánky
Zdobívajících města pyšných Němců,
Dobyv si věnců.

/“Hrdina Pálfy“ – Mikuláš Pálffy, 1546-1600, hlavný veliteľ vojsk v bojoch proti Turkom. Pričinil sa o víťazstvo pri Ostrihome./

U Hollého nejde iba o rovnakú aplikáciu sapfickej strofy /tú napokon použil aj vo viacerých iných ódach/, ale i o priamu aplikáciu motívov:

Koľko rozrostlím do prepasťi dolnéj
Hlbki odbíháš koreňem: na toľko
Víš sa podvíháš a hlavú k ňebeskéj
Obloze blížíš!

/Za povšimnutie stojí fakt o hlbšom intuitívnom vycítení keltského chápania kompozície celku -koľko siahajú korene „do podsvetia!, toľko konáre „do neba“./

Zrejmá inšpirácia je i v týchto veršoch /iba historické reálie Skalice – Pongrác, Pálfy – nahrádza údajmi z madunického okolia/:

Koľko už náhod si prežil: Ti stál si,
Švehla keď v ňeprám ďalekéj osadlí
Hraďbe z lúpežnú družinú okolné
Zbíjal obidla.
Stál aj tenkrát, mimo keď bojovní
Spátki z najmnožšú sa vracal korisťú
Žižka: mongolskích ba pohrom si stálí
Ešče pamatňík.

Čo však mladého Hollého zrejme na Tablicovej óde zaujalo najväčšmi, to boli pôsobivé prírodné obrazy, nielen vzdorovanie víchrom a nečasu, či pretrvávanie v histórii: /Tablic 2. a 3. strofa/, Hollý:

Kolko s už zňésol srďitích fujáka
Víchrov, sňažních slot a búrki vsťeklot!
Koľko blískáňá a krutích vrelého
Od hromu treskov!

Ale Hollého očarúva predovšetkým lyrika pokoja, harmónie: Tablic – 4. strofa, Hollý:

Nad ťebú sladkím veselá sa ptákov
Hudci spíváňím, a beze všech útrat
Svím ňenákladné stavajú k obidlu
Izbi potomkom
.

Resp. Tablic – 5. strofa, Hollý:

Ja tu útrapnéj zbavenému ťerchi
Mílo lehávať, na malú z krásním
Brúbenú vókol jaseňím a bresťím
Lúčinu patriť!

Hoci Hollého óda je širšie koncipovaná /15. strof/, inšpirácia v Tablicovi je očividná. Hádam aj preto, že Hollý len tri roky pred Tablicovým príchodom do Skalice tu študoval v gymnáziu a je veľmi pravdepodobné, že tento, zrejme v Skalici veľmi populárny dub pre svoju starobylosť, sám dobre poznal.Rozhodne vzbudzuje podozrenie toto prirovnanie v epose Svatupluk /7. spev, verše 327-330, „ohromnej postati Britwald“/:

Jak dub nad Moravú, čo ťisíc let rosťel, a hojnú
Ovlažovan ščávú sa ku hvezdním zblížil až uhlom,
Keď vsťeklí uďerí naň víchor, a prudko fučící
Včil sem, včil zase tam ňebotíčním kňíše vršákem:
Zahvižďá a tuhím ratolesťi sa praskotem ozvú.

A oboch básnikov zrejme rovnako očarúvala magická sila dubu ako zdroj životnej energie v prekonávaní času i histórie. Veď Tablic v básni Na odchod Urozené paní Zuzany Laučekové a dcery její téhož jména L.P. 1803 dne 25. mája /keď Laučekova dcéra Zuzana v matkinom sprievode odchádzala do Pešti za svojím budúcim manželom Jánom Šafárikom – bratom P.J.Šafárika/, žalostí nad ich odchodom zo Skalice:

Nic nevážíte sladké radosti, Již v Skalici ste prožily,
Nic proseb toužebných, nic žalosti,
Níž loučící se ranili?

A uvádza do kontrastu krásy skalickej prírody, kde nemohli chýbať duby /zrejme ako symbol zdravej sily/ s nevábnymi a nezdravými peštianskymi nížinami: Zde nebe hrubé duby vývodí, Tam ani psí trn neschodí. Tu kvete vína slavný, plodný rod, Tam ani zdravých není vod. V každom prípade je vzájomná konfrontácia ód oboch básnikov zaujímavá. Pre nás i tým, že obe sú vlastne inšpirované skalickým prostredím.

Literatúra:
1. Buchta,F.: Skalické roky B.Tablica. Malovaný kraj, 1979, č.6.
2. Dielo Jána Hollého III., VIII. – editor J.Ambruš. Trnava1950.
3. Fordinálová,E.: Aký si, Ján Hollý? Bratislava 1985.
4. Na lutnu. Výber zo slovenskej klasicistickej poézie – editor C.Kraus. Bratislava1986.
5. Oberanie ovocia – editor Š.Moravčík: výber a preklad Tablicovej poézie. Bratislava 1986.
6. Tablic,B.: Poezie I. Vacov 1806.