Náš rozhovor s Pavlom Proksom, farárom v.v. evanjelickej cirvi a.v.

"Sám svobody kdo hoden..."

0
761

Mohli by ste čitateľov Záhoria oboznámiť so svojím curriculum vitae?
„Pochádzam z radošinskej doliny. Narodil som sa 3. 11. 1919 v Malom Záluží (okres Nitra), kde bol mojím učiteľom Ernest Šaško, ktorý svoju učiteľskú dráhu začínal v Holíči. Osem rokov som vlakom dochádzal do reálneho gymnázia v starobylej Nitre a potom v rokoch 1939 – 1943 som absolvoval 8 semestrov ev. a.v. bohosloveckej fakulty v Bratislave. Kaplánoval som v Brezovej pod Bradlom, v Nových Sadoch pri Nitre, v Turčianskom Sv. Martine, v Bratislave a v Piešťanoch. Po skončení druhej svetovej vojny som 10 rokov účinkoval ako duchovný pastier v rodisku generála Dr. Milana Rastislava Štefánika v cirkevnom zbore Košariská-Priepasné, odkiaľ som v roku 1955 prešiel do Holíča spravovať duchovné dedičstvo po Boorovcoch. Tu som pôsobil do konca augusta 1991. Keď som bol vekom i chorobou vyradený z aktívnej cirkevnozborovej práce, snažil som sa písaním článkov do cirkevných i svetských časopisov a kompletizovaním Dejín evanjelickej cirkvi v Holíči prežiť aktívne zostávajúce dni života, ktoré mi boli pridané ako veľký dar milosti Božej.“
Ako ste sa vyrovnávali v priebehu rokov 1950 – 1989 s tlakom ateistickej propagandy ako kňaz?
„S odstupom času na celé svoje kňazské účinkovanie hľadím ako na permanentný duchovný zápas o slobodu s malými prestávkami – vždy s nejakou formou totality. Trpko som so svojimi vernými spolužiakmi na nitrianskom gymnáziu znášal odtrhnutie južnej časti Slovenska po mníchovskom diktáte a vytrvale som sa musel boriť s úkazmi a nápormi najprv nacizmu a čiernej či hnedej diktatúry v rokoch druhej svetovej vojny a potom zase v súvislosti s tým všetkým, čo doniesol našim národom tzv. víťazný Február 1948. „Do zlých časú – Búh to z nebe vidí – živobytí naše upadlo…“ opakujem si v zamyslení nad tými rokmi spolu s naším Jánom Kollárom. Zaumienil som si nezištne slúžiť a pomáhať svojmu národu tak, že budem spolupôsobiť na duchovnej a mravnej výchove Božieho ľudu. Ako duchovný pastier podľa slova Božieho snažil som sa viesť zverené ovečky v znamení úcty voči každému ľudskému zriadeniu s výslovnou požiadavkou však, že viacej treba poslúchať Boha ako ľudí /Sk.ap.5,29/. Honoroval som dobré snahy o uspokojivé riešenie sociálnej otázky, ale som prizvukoval nadradenosť kresťanskej etiky nad všetky ľudské systémy a názory. Svojich poslucháčov som viedol k tomu, aby sa nekopromisne a otvorene priznávali ku svojmu kresťanskému presvedčeniu, aby sa za cirkev nehanbili, aby v sebazapieraní vedeli pinášať aj prípadné obete – na pracovisku však a v spoločenskom živote, aby sa chovali čestne, statočne, charakterne a spravodlivo. Ovšem takto praktizovanej mojej horlivosti v kňazskej službe pripisovali stranícki lektori, inštruktori, donášači a udavači protištátne zámery, a tak som bol až do konca v nemilosti nielen mocipánov sveta tohto, lež aj u vlastnej cirkevnej vrchnosti, ktorá s diktátorským režimom kolaborovala. Keď to bolo možné v tých časoch som aktívne spolupracoval s evanjelickými duchovnými obrodného hnutia v cirkvi a ako zapisovateľ Prípravného výboru Združenia evanjelických duchovných zachoval som záznamy z rokovaní pri hľadaní správneho modu vivendi medzi cirkvou a štátom. Domáhali sme sa otvorene čestného partnerského vzťahu medzi nimi, keď naším ideálom bola slobodná cirkev v slobodnom štáte. Samozrjeme, dožadovanie sa takýchto postulátov v neslodobe sa nemohlo obísť bez obetí a s nimi spojeného utrpenia.“
Ktoré osobnosti na Vás počas pôsobenia v regióne najviac zapôsobili?
„V Myjavskom senioráte som mohol nadviazať na postoj a prácu Dr. Júliusa Cibulku, prof. Dr. Jána Ďuroviča i seniora Petra Boora. V peknom duchovnom príbuzenstve som žil so skalickými ev. a.v. farármi Rudolfom Koštialom a Ivanom Osuským, ktorí postúpili na biskupský stolec, ale až do konca so statočným a verným Branislavom Kolénym, farárom najmenšieho, ale najživšieho ev. a.v. cirkevného zboru v Častkove. Vzácna bola spolupráca s holíčskym rím. kat. dekanom a kanonikom Jozefom Havranom, pani Helenou Weinwurmovou v prospech humánnych akcií Červeného kríža, keď sme v rokoch uvoľnenia za Dubčeka mohli stáť na čele miestnej organizácie. Pán kanonik Pavel Macháček, podpredseda čsl. nár. rady v Londýne, bol nám duchovnou posilou v chvíľach najťažších. Ja som mu zase pomáhal pri štvrťročných výkazoch o hospodárení.“
Aké vlastnosti Záhorákov Vám robili najväčšie problémy a aké Vás potešili?
„Po príchode na Záhorie zo Štefánikovho a Hurbanovho podbradlanského kraja konštatovali sme určité povahové rozdiely medzi typicky kopaničiarskymi cirkevníkmi a milými Záhorákmi. Tam sme si vážili otvorenú tvrdosť charakteru a priamu čestnosť, kým tu sme sa stále stretali viacej s črtami diplomatickej uhladenosti, veselej humornosti, značnej kultúrnej vyspelosti, ktorú sme si vysvetľovali blízkosťou moravských a rakúskych hraníc. Aktívne rôznorodé komunikovanie s neďalekým Hodonínom malo veľkú zásluhu na tom, že pán dekan František Pastor nám hneď pri prvom stretnutí charakterizoval Holíč ako slovenskú červenú Moskvu so škodlivými dozvukmi prešpekulovaného voľnomyšlienkárstva.“
Vašou milou záľubou je história. Ktorému obdobiu a akým témam sa venujete najradšej?
„Za svoje celoživotné dielo považujem Dejiny evanjelickej cirkvi v Holíči, ktoré zanechávam štvormo v rukopise. Na základe dostupného archívneho materiálu snažil som sa verne a dopodrobna zmapovať všetky oblasti cirkevnozborového života po duchovnej, administratívnej i ekonomickej, kultúrnej i sociálnej stránke. Zistil som, že duchovní i svetskí predstavitelia tohoto cirkevného zboru na Pomoraví prispeli svojimi hodnotami značnou mierou do kultúrnej pokladnice nielen tohto svojrázneho regiónu, lež i celého národa. Úvahami, článkami a štúdiami historického rázu som prispieval do cirkevných časopisov i svetských novín, keď som osobitnú pozronosť venoval životu a dielu generála Dr. Milana Rastislava Štefánika, Jána Pravoslava Lešku, Júliusa Bodnára, Vladimíra Roya, Dr. Michala Mandelíka, Michala Kutzkého, Juraja Struhárika a nadovšetko Dr. Jozefa Miloslava Hurbana.“
Vo Vašej práci z dejín evanjelickej cirkvi v Holíči sa odráža pozitivistický prístup ku skúmaniu histórie. Ako ste sa k tomuto prístupu dopracovali?
„Profesor Dr. Ján Oberuč nám na fakulte zdôrazňoval potrebu napísania monografie jednotlivých cirkevných zborov do najmenších detailov na základe dokázateľných faktov, lebo len tak sa dajú napísať všeobecné dejiny cirkvi. Bohatý archívny materiál ev. a.v. cirkevného zboru holíčskeho a skalického, najmä mnou objavené zápisnice kanonických vizitácií v Holíči mi boli dostatočným impulzom k tejto práci. Pri pozornom sledovaní historických článkov a úvah z tohto regiónu som prišiel na to, že bez evanjelických prameňov je obraz minulosti Záhoria jednostranný a neúplný.“
K akému teologickému smeru by ste sa zaradili?
„Duchovné piesne Juraja Tranovského a Karola Kuznánymho udreli pečať na utváranie môjho teologického profilu smerom k živému uvedomelému pravovernému konfesionalizmu bez akejkoľvek príchuti fundamentalizmu v pejoratívnom zmysle. Mojím duchovným otcom a vzorom bol Juraj Struhárik, ev. a.v. farár a martýr v Bzinciach pod Javorinou. Zreteľná vyznavačská a hlboko teologicky fundovaná poézia Juraja Tranovského sa mi snúbila s veršami najmilších básnikov Bottu, Sládkoviča, Hviezdoslava, Krasku až po Janka Silana a Milana Rúfusa. A to všetko podľa Kollárovho vyznania:
Sám svobody kdo hoden,
svobodu zná vážiti každou,
ten kdo do pout jímá otroky,
sám je otrok.

Kdykoli zvoláš: Slovan,
ať se ti ozve člověk!“

Rozhovor pripavil Vladimír Petrovič.