Náš rozhovor s divadelným historikom a operným dramaturgom PhDr. Jaroslavom Blahom

PhDr. Viera Drahošová

0
401

Narodil sa 6. mája 1942 v Bratislave. Študoval hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v rokoch 1960 – 1961, štúdium divadelnej vedy absolvoval na Vysokej škole múzických umení v roku 1968. V rokoch 1965 – 1966 pôsobil ako dramaturg v Tatra revue, v rokoch 1966 – 1967 pracoval v Československej televízii. Od roku 1967 až do odchodu do dôchodku v roku 2002 pôsobil v Divadelnom ústave v Bratislave, ktorý viedol ako prvý ponovembrový riaditeľ v rokoch 1991 – 1994. Patril tu k zakladateľom systematického budovania divadelnej dokumentácie.
V rokoch 1971 – 1974 pôsobil ako lektor Opery Slovenského národného divadla, v rokoch 1978 – 1980 viedol Divadlo Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici, v rokoch 1987 – 1990 bol dramaturgom Opery Slovenského národného divadla a v rokoch 1998 – 1999 dramaturgom Komornej opery.
Od polovice šesťdesiatych rokov v oblasti opernej tvorby vytvoril nespočetné množstvo odborných štúdií, recenzií, profilov osobností, úvah v dennej i odbornej tlači, je autorom monografie Legenda bez legiend. Peter Dvorský a jeho doba, ktorá vyšla vo vydavateľstve Kalligram v roku 2011, spoluautor diela Slovenské divadlo v 20. storočí, Miloš Mistrík a kolektív, vydaného v roku 1999 vo vydavateľstve Veda v Bratislave. V roku 2015 vyšla v Divadelnom ústave publikácia Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér…, k jeho čiastočnej rehabilitácii prispel svojou diplomovou prácou Jaroslav Blaho už koncom šesťdesiatych rokov 20. storočia. V súčasnosti sa podieľa na rozsiahlom vedeckom mapovaní divadelnej histórie pre pripravovanú knihu Dejiny slovenského divadla 20. storočia.
Dlhodobo spolupracuje s televíziou a rozhlasom (najmä s opernou redakciou rozhlasu), je autorom i moderátorom stoviek rozhlasových relácií, moderoval prenosy zo zahraničných divadiel. Širokej verejnosti je známy ako mimoriadne erudovaný sprievodca dejinami, prítomnosťou opery a jej významných osobností v predpremiérových matiné a cykle Kontinuity v Opere Slovenského národného divadla. Uplatňuje pri nich nadhľad a znalosť širokého historického, spoločenského a umeleckého kontextu. Poslucháčov získava nenapodobiteľným rozprávačským talentom, detailnou pamäťou a zrozumiteľným spôsobom podania odbornej problematiky. Uvádzal tiež operné podvečery v Slovenskej národnej galérii. Pôsobil aj pedagogicky, svoje skúsenosti odovzdával študentom Vysokej školy múzických umení a Konzervatória v Bratislave.
Bol zakladateľom a v rokoch 1979 – 2014 umeleckým riaditeľom 35 ročníkov opernej časti Zámockých hier zvolenských, jediného plenérneho letného operného festivalu u nás. Slovenským divákom dali možnosť spoznať významné interpretačné osobnosti operného umenia i viacero dramaturgicky exkluzívnych operných titulov; v programe uviedol na dve desiatky slo-venských premiér opier Rossiniho, Donizettiho, Belliniho, Verdiho, Mascagniho, Leoncavalla a Giordana.
V roku 2013 dostal Cenu Literárneho fondu za celoživotné dielo. V rámci 20. ročníka vyhlásenia výsledkov ankety Dosky 2015 získal za mimoriadny prínos v oblasti divadla ako prvý slovenský divadelník ocenenie Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov a historikov ASSITEJ, v roku 2017 prevzal z rúk veľvyslanca Talianskej republiky vyznamenanie prezidenta Talianskej republiky Sergia Mattarella Rád talianskej hviezdy za osobitú pozornosť talianskej opere na Slovensku. Pamätnú medailu Slovenského národného divadla mu pri príležitosti významného životného jubilea udelil generálny riaditeľ SND Marián Chudovský.
Ktoré osobnosti z rodiny, rodinného kruhu a detstva vám najviac utkveli v pamäti, ovplyv-nili vás a nasmerovali?
Nepochybne najviac mamina teta Alžbeta Ozábalová (volali sme ju tetička, alebo tetina), ktorá dlhé roky žila s nami v Bratislave a stihla sa ešte podieľať aj na výchove môjho syna v predškolskom veku. Láskavá, liberálna, obrusujúca taktne rodinné hrany. Každé leto, až pokým som nezačal vysokoškolské štúdium, odchádzala so mnou a mladším bratom do svojho skalického bytu v podkroví pôvodne Syllovej vily na Hollého ulici. Ten bol počas bratislavského roka pre nás takou vysnívanou oázou, ako pre hrdinky Čechovových Troch sestier vidina Moskvy. Maminou zásluhou je, že náš mimoškolský čas nekončil len futbalom a naháňačkami po vtedy ešte romanticky pustých záhradách v okolí bratislavského Slavína, takže sme obaja, napriek peripetiám, plynúcim z komunistického kádrovania, napokon absolvovali vysoké školy. Otecnás učil láske k prírode, rodinným tradíciám a jeho zbierka gramoplatní bola pre nás kvalitným zasvätením do sveta opery, aj dobrej vkusovej orientácie – počúvali sme Carusa, Gigliho, Pertileho, Ruffa, Galli-Curciovú. O poschodie nižšie býval otcov brat, strýc Ján s rodinou (Dr. Janko Blaho). V čase nášho dorastania spieval ešte v plnej, obdivuhodnej forme. Fandili sme mu a požičiavali sme si od neho klavírne výťahy opier.
Aké boli vaše prvé kontakty s divadlom a kedy ste sa stretli s operou?
Obrazne povedané vo chvíli, keď sa mama so mnou vracala z pôrodnice na Zochovej ulici. Pod nami sa práve rozospievavali na večerné predstavenie Mascagniho Cavallerie rusticany strýc Ján s tetou Helenou Bartošovou. Prvú operu, Dvořákovu Rusalku, som v SND videl sotva trojročný, hneď po vojne. S maminým bratom, členom činohry Ľudom Ozábalom som sedel hneď za dirigentom a keď sa zo šepkárskej búdky, tesne pred nami, vynoril majster divadelnej masky Arnold Flogl ako vodník, od strachu som ujovi tak stisol ruku, že mal na nej stopy. Do divadla, najmä do opery, sme chodili pomerne pravidelne, niekedy nám dal voľné vstupenky strýc, niekedy kúpil otec. Za socializmu bola kopa krívd, ale kultúra pre ľudí dostupná. V prvej polovici päťdesiatych rokov navyše divadlo ponúkalo za symbolickú cenu vstupenky školám, takže kým som nastúpil do gymnázia (vtedy jedenásťročná stredná škola) mal som za sebou vari aj desiatku Predaných neviest, Hubičiek, Rusaliek, ale aj niekoľko predstavení Rigoletta či Madame Butterfly. Aj dva posledne spomínané tituly sa hrávali v nedeľu poobede, príbehom nemusela dominovať prehnaná sexualita, a tak ich uznali za vhodné aj pre mladého diváka.
Aký je váš vzťah ku Skalici a Záhoriu?
Samozrejme, že sa hrdo hlásim k blahovsko-okánikovskej tradícii a lásku k mestu predkov som zdedil po svojom otcovi, skromnom bankovom úradníkovi – najmladšom z trojice synov MUDr. Pavla Blaha Vladovi (1905), ktorého urna odpočíva v okánikovskom hrobe na skalickom cintoríne. Blahovskú rodinu azda predstavovať nemusím a mama bola „po meči“ kombináciou borských Svätojuranov (Ozábal) so Svätojáňanmi (Kubina), „po praslici“ zo Sotinej (Závodský). V Skalici som prežil ako dieťa celý frontový rok, vrátane konca vojny, chodil k tetičke pravidelne na Veľkú noc a potom „Mezi nivama“ (na Hollého ulici) plným dúškom pil nádhernú slobodu celých letných prázdnin. Ďaleko od spoločensko-politickej atmosféry päťdesiatych rokov, ktorú nám v Skalici pripomínal azda len vápnom napísaný slogan na múriku Domu zdravia: „JRD to je náš cieľ – kulak je náš nepriateľ.“
Roky vysokoškolských štúdií, profesných začiatkov, Pražskej jari, následnej normalizácie, dve manželstvá, po synovi dcéra. Druhá manželka Anna Starostová, sólistka na Novej scéne, potom v Opere SND. Aj vo sfére, v ktorej som pôsobil, sa človek musel obracať a ak sa nechcel „zapredať“, mal to ešte ťažšie. Rodina v Skalici vymierala, ďalší sa sťahovali do iných kútov Slovenska. Bratanci, čo zostali, boli v čase našich skalických prázdnin ešte v predškolskom veku a vzťah si nachádzame vlastne až teraz, keď aj oni sa blížia k dôchodku. Takže viac ako dvadsať rokov sa kontakt s mojím „druhým“ rodným mestom obmedzoval iba na cesty „na otočku“: na pohreby a na Dušičky.
Čo dalo divadelnému a opernému svetu Záhorie?
Bolo by to dlhé vyratúvanie. Z oblasti činoherného divadla spomeniem aspoň dve veľké mená. Stále neuveriteľne vitálnu Čáranku Marínu Královičovú a, žiaľ, už na druhom svete svojím krásnym hlbokým barytónom anjelikov očarujúceho Malačana Karola Machatu.
Spomedzi špičkových teatrológov dvoch veľkých Holíčanov, môjho profesora Jána Boora a spolužiaka z Vysokej školy múzických umení a celoživotného priateľa PhDr. Jána Jaborníka.
Z operných umelcov je to, samozrejme, prvý slovenský profesionálny a profesionálne školený operný spevák, tenorista Dr. Janko Blaho, prvý „profík“ v oblasti hudobno-zábavného divadla, ďalší Skaličan František Krištof – Veselý. Potom dve takisto prvé ozajstné slovenské operné primadony – tragédka Margita Česányiová (narodená v Studienke, vtedy ešte Hasprunke) a hravá, koketná, ale aj dievčensky nežná Mária Kišonová-Hubová (rodáčka z Lábu). Z ich spolužiačok na bratislavskej Hudobnej a dramatickej akadémii konca dvadsiatych rokov sa, žiaľ, už zabúda na neskoršiu preslávenú Talichovu Rusalku v pražskom ND Žofiu Napravilovú, narodenú na majeri v Kobyľanoch (neďaleko Popudinských Močidlian), aj na dcéru profesora kreslenia na predprevratovom skalickom gymnáziu, s Blahovcami rodinnými väzbami spriaznenú Terku Proschingerovú, veľkú nádej slovenského spevu, ktorá však zhasla skôr, než sa mohla rozhorieť najväčším jasom. V päťdesiatych rokoch bola hviezdou opery v Košiciach a zopár sezón neskôr aj v Bratislave (pokým neodišla do rakúskej emigrácie) Koválovjanka Anna Poláková. Dlhé roky patrí k oporám banskobystrickej Štátnej opery sopranistka – Radošovjanka Oľga Hromadová.
Vo vyratúvaní slávnych operných Záhorákov stojí celkom mimo konkurencie tri desaťročia žiariaca stálica slávnych letných salzburských festivalov, prvá slovenská speváčka na javisku Viedenskej štátnej opery, milánskej La Scaly, parížskeho Palais Garnier (Veľká opera), londýnskej kráľovskej Covent Garden a newyorskej Metropolitan – Lucia Poppová.
Ešte jedno meno, možno (nemyslím, že zaslúžene) s menším leskom, než tie z dámskeho sveta. Dirigent Marián Vach. Po mame z Lábu, po otcovi z Koválova. Spolupracoval som s ním ako dramaturg v bratislavskej Komornej opere, v banskobystrickej Štátnej opere a v poslednej dekáde ich tridsaťpäťročnej existencie aj na produkciách nášho jediného letného festivalu – Zámockých hrách zvolenských. Vach pripravil dve desiatky slovenských premiér u nás menej hrávaných opier Rossiniho, Donizettiho, Belliniho, Leoncavalla, Mascagniho, Giordana. V čase bujnejúcej komercie, ktorá za umenie vydáva aj šoubiznis, si jeho prínos okrem pár rozhľadených kritikov všimol málokto. Takí sme. Záhoráci či Liptáci. Všetci z jedného vreca…
Čím sa my, Záhoráci, môžeme hrdiť?
Pestrou prírodou. Moravskými lužnými lesmi a mokrinami, bormi, pásom Malých Karpát, ktoré sa majestátnejšie, než by im to legalizovala ich nadmorská výška, dvíhajú nad Záhorskou nížinou. Čoraz viac ma očarovávajú Biele Karpaty zvažujúce sa v povodí Zlatníckeho potoka k rieke.
Buďme hrdí na históriu. Veď práve Záhorie od Devína až po skalickú Kopečnicu patrilo k jadru nášho prvého štátneho útvaru. Svoj rodný kraj v zrkadle pre nás v mnohom fundamentálnych historických udalostí z deviateho storočia oslávil bard slovenskej poézie klasicizmu Ján Hollý, jeden z druhej generácie bernolákovcov, hnutia dosť nezaslúžene roky živoriaceho (azda pre katolícku konfesiu?) v tieni neskorších štúrovcov. Vďaka pani profesorke Fordinálovej za jeho programové objavovanie. Osobnosť Jozefa Miloslava Hurbana. V roku 2017 si pripomíname dvesto rokov od narodenia podľa mňa najrealistickejšej osobnosti z tria vedúcich štúrovcov. Moja hrdosť sa upína aj k Záhoriu na začiatku dvadsiateho storočia, keď práve tu odvážni muži prerušili medzikonfesionálnu nedôveru a vo veciach národných ťahali za jeden povraz (Blaho, Okánik, Jurkovičovci, Boorovci, aby som spomenul iba tie najpreferovanejšie mená). Svojou ľudovosťou a hospodárskym pragmatizmom dokázali predstavovať opozíciu (pri všetkej obrovskej úcte k Matici slovenskej) k martinským sedeniam v Národnom dome a nerealistickej orientácii slovenských rusofilov.
Ako vnímate Skalicu z čias mladosti a dnes?
Nikto mi nemôže zazlievať, že v snách sa mi objavuje moja Skalica päťdesiatych rokov. Jej panoráma od Hurbánka: so štíhlymi topoľmi pri Pelíškovom mlyne, s rotundovitými rumami Povjetrňáku na mieste niekdajšieho popraviska, s Padelkami, oddeľujúcimi vinohrady od mesta, s Hájkom, ktorý sa mi vtedy zdal rozľahlejší a nepreniknuteľne hustejší so svojou zeleňou. Z Predmestia smerom na Vysoké polia vybiehali múry tajomnej Lustovej záhrady (vraj v nej strašievalo). Stračinský potok sa vinul na konci záhrad romantickej uličky Pod zďú, ktorej domčeky boli nalepené na vonkajšie múry mestského opevnenia. Potom spolu s vodami Zlatníckeho potoka pretekal popod Zelený most do splávku, vždy plného husí, kde sme sa raz, napriek tetičkinej hrôze v očiach, v čase najväčších horúčav osviežili. Tieto spomienky však patria skôr do skalického topografického slovníka.
Dnešná Skalica je jedno z najupravenejších mestečiek na Slovensku. Cítiť v nej úctu k vlastnej minulosti, starostlivosť o pamiatky aj o služby domácim i návštevníkom z iných končín. Poznám veľa ľudí, najmä z umeleckej oblasti, ktorí po prvej návšteve Skalice nešetrili nadšením. Určite zásluha „radných pánov“, ale aj radového obyvateľstva. Aj mentality, koreniacej hlboko v histórii. Blízkosť Čiech (Moravy), kde si viac odkaz otcov vážia ako u nás na Slovensku, užšie kontakty s viedenskou metropolou za čias monarchie.
A potom veže. Koľko dnes máme u nás okresných miest, počtom obyvateľstva oveľa väčších než je Skalica. Ale len s dvoma vežami – katolíckou a luteránskou, niekde prípadne kal-vínskou s plechovým kohútom na špičke veže namiesto kríža, alebo pravoslávnou „cibuľkou“. A Skalica? Ak aj odrátame veže vraj kaplniek vo vinohradoch (tie najväčšie – sv. František a „Hurbánek“ sú rozmernejšie než mnohé farské kostoly na slovenskom vidieku), tak ešte zostávajú: Rotunda sv. Juraja, farský kostol, františkánsky kostol, kostol milosrdných bratov, odsvätené, ale inak funkčné a zrekonštruované kostoly jezuitov a pavlínov. K tomu moderná veža evanjelického kostola, dielo arch. Dušana Jurkoviča z roku 1938! Na počet obyvateľov „malý Rím“. Až na posledne menovaný, ktorý je dielom jozefínskej reformy, všetky kostoly majú svoj pôvod v stredoveku, prípadne v časoch renesančno-barokovej rekatolizácie. A sídlo, nad ktorým sa už povedzme v rokoch stavovských povstaní týčil poltucet kostolných veží, bolo pochopiteľne už vtedy mestom. A tam je príčina úspešnosti Skalice zakopaná. Toto mesto nevzniklo ako často nedomyslený produkt socialistickej industrializácie, ale má svoju bohatú minulosť, tradíciu, odkaz, aj genius loci.
Všetko najlepšie k Vášmu jubileu, veľa úspechov, šťastia a spokojnosti, predovšetkým však pevné zdravie!

Za rozhovor ďakuje Viera Drahošová