Piatok, júl 28, 2017
2017

0 39

PhDr. Viera Drahošová

Narodil sa 6. mája 1942 v Bratislave. Študoval hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v rokoch 1960 – 1961, štúdium divadelnej vedy absolvoval na Vysokej škole múzických umení v roku 1968. V rokoch 1965 – 1966 pôsobil ako dramaturg v Tatra revue, v rokoch 1966 – 1967 pracoval v Československej televízii. Od roku 1967 až do odchodu do dôchodku v roku 2002 pôsobil v Divadelnom ústave v Bratislave, ktorý viedol ako prvý ponovembrový riaditeľ v rokoch 1991 – 1994. Patril tu k zakladateľom systematického budovania divadelnej dokumentácie.
V rokoch 1971 – 1974 pôsobil ako lektor Opery Slovenského národného divadla, v rokoch 1978 – 1980 viedol Divadlo Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici, v rokoch 1987 – 1990 bol dramaturgom Opery Slovenského národného divadla a v rokoch 1998 – 1999 dramaturgom Komornej opery.
Od polovice šesťdesiatych rokov v oblasti opernej tvorby vytvoril nespočetné množstvo odborných štúdií, recenzií, profilov osobností, úvah v dennej i odbornej tlači, je autorom monografie Legenda bez legiend. Peter Dvorský a jeho doba, ktorá vyšla vo vydavateľstve Kalligram v roku 2011, spoluautor diela Slovenské divadlo v 20. storočí, Miloš Mistrík a kolektív, vydaného v roku 1999 vo vydavateľstve Veda v Bratislave. V roku 2015 vyšla v Divadelnom ústave publikácia Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér…, k jeho čiastočnej rehabilitácii prispel svojou diplomovou prácou Jaroslav Blaho už koncom šesťdesiatych rokov 20. storočia. V súčasnosti sa podieľa na rozsiahlom vedeckom mapovaní divadelnej histórie pre pripravovanú knihu Dejiny slovenského divadla 20. storočia.
Dlhodobo spolupracuje s televíziou a rozhlasom (najmä s opernou redakciou rozhlasu), je autorom i moderátorom stoviek rozhlasových relácií, moderoval prenosy zo zahraničných divadiel. Širokej verejnosti je známy ako mimoriadne erudovaný sprievodca dejinami, prítomnosťou opery a jej významných osobností v predpremiérových matiné a cykle Kontinuity v Opere Slovenského národného divadla. Uplatňuje pri nich nadhľad a znalosť širokého historického, spoločenského a umeleckého kontextu. Poslucháčov získava nenapodobiteľným rozprávačským talentom, detailnou pamäťou a zrozumiteľným spôsobom podania odbornej problematiky. Uvádzal tiež operné podvečery v Slovenskej národnej galérii. Pôsobil aj pedagogicky, svoje skúsenosti odovzdával študentom Vysokej školy múzických umení a Konzervatória v Bratislave.
Bol zakladateľom a v rokoch 1979 – 2014 umeleckým riaditeľom 35 ročníkov opernej časti Zámockých hier zvolenských, jediného plenérneho letného operného festivalu u nás. Slovenským divákom dali možnosť spoznať významné interpretačné osobnosti operného umenia i viacero dramaturgicky exkluzívnych operných titulov; v programe uviedol na dve desiatky slo-venských premiér opier Rossiniho, Donizettiho, Belliniho, Verdiho, Mascagniho, Leoncavalla a Giordana.
V roku 2013 dostal Cenu Literárneho fondu za celoživotné dielo. V rámci 20. ročníka vyhlásenia výsledkov ankety Dosky 2015 získal za mimoriadny prínos v oblasti divadla ako prvý slovenský divadelník ocenenie Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov a historikov ASSITEJ, v roku 2017 prevzal z rúk veľvyslanca Talianskej republiky vyznamenanie prezidenta Talianskej republiky Sergia Mattarella Rád talianskej hviezdy za osobitú pozornosť talianskej opere na Slovensku. Pamätnú medailu Slovenského národného divadla mu pri príležitosti významného životného jubilea udelil generálny riaditeľ SND Marián Chudovský.
Ktoré osobnosti z rodiny, rodinného kruhu a detstva vám najviac utkveli v pamäti, ovplyv-nili vás a nasmerovali?
Nepochybne najviac mamina teta Alžbeta Ozábalová (volali sme ju tetička, alebo tetina), ktorá dlhé roky žila s nami v Bratislave a stihla sa ešte podieľať aj na výchove môjho syna v predškolskom veku. Láskavá, liberálna, obrusujúca taktne rodinné hrany. Každé leto, až pokým som nezačal vysokoškolské štúdium, odchádzala so mnou a mladším bratom do svojho skalického bytu v podkroví pôvodne Syllovej vily na Hollého ulici. Ten bol počas bratislavského roka pre nás takou vysnívanou oázou, ako pre hrdinky Čechovových Troch sestier vidina Moskvy. Maminou zásluhou je, že náš mimoškolský čas nekončil len futbalom a naháňačkami po vtedy ešte romanticky pustých záhradách v okolí bratislavského Slavína, takže sme obaja, napriek peripetiám, plynúcim z komunistického kádrovania, napokon absolvovali vysoké školy. Otecnás učil láske k prírode, rodinným tradíciám a jeho zbierka gramoplatní bola pre nás kvalitným zasvätením do sveta opery, aj dobrej vkusovej orientácie – počúvali sme Carusa, Gigliho, Pertileho, Ruffa, Galli-Curciovú. O poschodie nižšie býval otcov brat, strýc Ján s rodinou (Dr. Janko Blaho). V čase nášho dorastania spieval ešte v plnej, obdivuhodnej forme. Fandili sme mu a požičiavali sme si od neho klavírne výťahy opier.
Aké boli vaše prvé kontakty s divadlom a kedy ste sa stretli s operou?
Obrazne povedané vo chvíli, keď sa mama so mnou vracala z pôrodnice na Zochovej ulici. Pod nami sa práve rozospievavali na večerné predstavenie Mascagniho Cavallerie rusticany strýc Ján s tetou Helenou Bartošovou. Prvú operu, Dvořákovu Rusalku, som v SND videl sotva trojročný, hneď po vojne. S maminým bratom, členom činohry Ľudom Ozábalom som sedel hneď za dirigentom a keď sa zo šepkárskej búdky, tesne pred nami, vynoril majster divadelnej masky Arnold Flogl ako vodník, od strachu som ujovi tak stisol ruku, že mal na nej stopy. Do divadla, najmä do opery, sme chodili pomerne pravidelne, niekedy nám dal voľné vstupenky strýc, niekedy kúpil otec. Za socializmu bola kopa krívd, ale kultúra pre ľudí dostupná. V prvej polovici päťdesiatych rokov navyše divadlo ponúkalo za symbolickú cenu vstupenky školám, takže kým som nastúpil do gymnázia (vtedy jedenásťročná stredná škola) mal som za sebou vari aj desiatku Predaných neviest, Hubičiek, Rusaliek, ale aj niekoľko predstavení Rigoletta či Madame Butterfly. Aj dva posledne spomínané tituly sa hrávali v nedeľu poobede, príbehom nemusela dominovať prehnaná sexualita, a tak ich uznali za vhodné aj pre mladého diváka.
Aký je váš vzťah ku Skalici a Záhoriu?
Samozrejme, že sa hrdo hlásim k blahovsko-okánikovskej tradícii a lásku k mestu predkov som zdedil po svojom otcovi, skromnom bankovom úradníkovi – najmladšom z trojice synov MUDr. Pavla Blaha Vladovi (1905), ktorého urna odpočíva v okánikovskom hrobe na skalickom cintoríne. Blahovskú rodinu azda predstavovať nemusím a mama bola „po meči“ kombináciou borských Svätojuranov (Ozábal) so Svätojáňanmi (Kubina), „po praslici“ zo Sotinej (Závodský). V Skalici som prežil ako dieťa celý frontový rok, vrátane konca vojny, chodil k tetičke pravidelne na Veľkú noc a potom „Mezi nivama“ (na Hollého ulici) plným dúškom pil nádhernú slobodu celých letných prázdnin. Ďaleko od spoločensko-politickej atmosféry päťdesiatych rokov, ktorú nám v Skalici pripomínal azda len vápnom napísaný slogan na múriku Domu zdravia: „JRD to je náš cieľ – kulak je náš nepriateľ.“
Roky vysokoškolských štúdií, profesných začiatkov, Pražskej jari, následnej normalizácie, dve manželstvá, po synovi dcéra. Druhá manželka Anna Starostová, sólistka na Novej scéne, potom v Opere SND. Aj vo sfére, v ktorej som pôsobil, sa človek musel obracať a ak sa nechcel „zapredať“, mal to ešte ťažšie. Rodina v Skalici vymierala, ďalší sa sťahovali do iných kútov Slovenska. Bratanci, čo zostali, boli v čase našich skalických prázdnin ešte v predškolskom veku a vzťah si nachádzame vlastne až teraz, keď aj oni sa blížia k dôchodku. Takže viac ako dvadsať rokov sa kontakt s mojím „druhým“ rodným mestom obmedzoval iba na cesty „na otočku“: na pohreby a na Dušičky.
Čo dalo divadelnému a opernému svetu Záhorie?
Bolo by to dlhé vyratúvanie. Z oblasti činoherného divadla spomeniem aspoň dve veľké mená. Stále neuveriteľne vitálnu Čáranku Marínu Královičovú a, žiaľ, už na druhom svete svojím krásnym hlbokým barytónom anjelikov očarujúceho Malačana Karola Machatu.
Spomedzi špičkových teatrológov dvoch veľkých Holíčanov, môjho profesora Jána Boora a spolužiaka z Vysokej školy múzických umení a celoživotného priateľa PhDr. Jána Jaborníka.
Z operných umelcov je to, samozrejme, prvý slovenský profesionálny a profesionálne školený operný spevák, tenorista Dr. Janko Blaho, prvý „profík“ v oblasti hudobno-zábavného divadla, ďalší Skaličan František Krištof – Veselý. Potom dve takisto prvé ozajstné slovenské operné primadony – tragédka Margita Česányiová (narodená v Studienke, vtedy ešte Hasprunke) a hravá, koketná, ale aj dievčensky nežná Mária Kišonová-Hubová (rodáčka z Lábu). Z ich spolužiačok na bratislavskej Hudobnej a dramatickej akadémii konca dvadsiatych rokov sa, žiaľ, už zabúda na neskoršiu preslávenú Talichovu Rusalku v pražskom ND Žofiu Napravilovú, narodenú na majeri v Kobyľanoch (neďaleko Popudinských Močidlian), aj na dcéru profesora kreslenia na predprevratovom skalickom gymnáziu, s Blahovcami rodinnými väzbami spriaznenú Terku Proschingerovú, veľkú nádej slovenského spevu, ktorá však zhasla skôr, než sa mohla rozhorieť najväčším jasom. V päťdesiatych rokoch bola hviezdou opery v Košiciach a zopár sezón neskôr aj v Bratislave (pokým neodišla do rakúskej emigrácie) Koválovjanka Anna Poláková. Dlhé roky patrí k oporám banskobystrickej Štátnej opery sopranistka – Radošovjanka Oľga Hromadová.
Vo vyratúvaní slávnych operných Záhorákov stojí celkom mimo konkurencie tri desaťročia žiariaca stálica slávnych letných salzburských festivalov, prvá slovenská speváčka na javisku Viedenskej štátnej opery, milánskej La Scaly, parížskeho Palais Garnier (Veľká opera), londýnskej kráľovskej Covent Garden a newyorskej Metropolitan – Lucia Poppová.
Ešte jedno meno, možno (nemyslím, že zaslúžene) s menším leskom, než tie z dámskeho sveta. Dirigent Marián Vach. Po mame z Lábu, po otcovi z Koválova. Spolupracoval som s ním ako dramaturg v bratislavskej Komornej opere, v banskobystrickej Štátnej opere a v poslednej dekáde ich tridsaťpäťročnej existencie aj na produkciách nášho jediného letného festivalu – Zámockých hrách zvolenských. Vach pripravil dve desiatky slovenských premiér u nás menej hrávaných opier Rossiniho, Donizettiho, Belliniho, Leoncavalla, Mascagniho, Giordana. V čase bujnejúcej komercie, ktorá za umenie vydáva aj šoubiznis, si jeho prínos okrem pár rozhľadených kritikov všimol málokto. Takí sme. Záhoráci či Liptáci. Všetci z jedného vreca…
Čím sa my, Záhoráci, môžeme hrdiť?
Pestrou prírodou. Moravskými lužnými lesmi a mokrinami, bormi, pásom Malých Karpát, ktoré sa majestátnejšie, než by im to legalizovala ich nadmorská výška, dvíhajú nad Záhorskou nížinou. Čoraz viac ma očarovávajú Biele Karpaty zvažujúce sa v povodí Zlatníckeho potoka k rieke.
Buďme hrdí na históriu. Veď práve Záhorie od Devína až po skalickú Kopečnicu patrilo k jadru nášho prvého štátneho útvaru. Svoj rodný kraj v zrkadle pre nás v mnohom fundamentálnych historických udalostí z deviateho storočia oslávil bard slovenskej poézie klasicizmu Ján Hollý, jeden z druhej generácie bernolákovcov, hnutia dosť nezaslúžene roky živoriaceho (azda pre katolícku konfesiu?) v tieni neskorších štúrovcov. Vďaka pani profesorke Fordinálovej za jeho programové objavovanie. Osobnosť Jozefa Miloslava Hurbana. V roku 2017 si pripomíname dvesto rokov od narodenia podľa mňa najrealistickejšej osobnosti z tria vedúcich štúrovcov. Moja hrdosť sa upína aj k Záhoriu na začiatku dvadsiateho storočia, keď práve tu odvážni muži prerušili medzikonfesionálnu nedôveru a vo veciach národných ťahali za jeden povraz (Blaho, Okánik, Jurkovičovci, Boorovci, aby som spomenul iba tie najpreferovanejšie mená). Svojou ľudovosťou a hospodárskym pragmatizmom dokázali predstavovať opozíciu (pri všetkej obrovskej úcte k Matici slovenskej) k martinským sedeniam v Národnom dome a nerealistickej orientácii slovenských rusofilov.
Ako vnímate Skalicu z čias mladosti a dnes?
Nikto mi nemôže zazlievať, že v snách sa mi objavuje moja Skalica päťdesiatych rokov. Jej panoráma od Hurbánka: so štíhlymi topoľmi pri Pelíškovom mlyne, s rotundovitými rumami Povjetrňáku na mieste niekdajšieho popraviska, s Padelkami, oddeľujúcimi vinohrady od mesta, s Hájkom, ktorý sa mi vtedy zdal rozľahlejší a nepreniknuteľne hustejší so svojou zeleňou. Z Predmestia smerom na Vysoké polia vybiehali múry tajomnej Lustovej záhrady (vraj v nej strašievalo). Stračinský potok sa vinul na konci záhrad romantickej uličky Pod zďú, ktorej domčeky boli nalepené na vonkajšie múry mestského opevnenia. Potom spolu s vodami Zlatníckeho potoka pretekal popod Zelený most do splávku, vždy plného husí, kde sme sa raz, napriek tetičkinej hrôze v očiach, v čase najväčších horúčav osviežili. Tieto spomienky však patria skôr do skalického topografického slovníka.
Dnešná Skalica je jedno z najupravenejších mestečiek na Slovensku. Cítiť v nej úctu k vlastnej minulosti, starostlivosť o pamiatky aj o služby domácim i návštevníkom z iných končín. Poznám veľa ľudí, najmä z umeleckej oblasti, ktorí po prvej návšteve Skalice nešetrili nadšením. Určite zásluha „radných pánov“, ale aj radového obyvateľstva. Aj mentality, koreniacej hlboko v histórii. Blízkosť Čiech (Moravy), kde si viac odkaz otcov vážia ako u nás na Slovensku, užšie kontakty s viedenskou metropolou za čias monarchie.
A potom veže. Koľko dnes máme u nás okresných miest, počtom obyvateľstva oveľa väčších než je Skalica. Ale len s dvoma vežami – katolíckou a luteránskou, niekde prípadne kal-vínskou s plechovým kohútom na špičke veže namiesto kríža, alebo pravoslávnou „cibuľkou“. A Skalica? Ak aj odrátame veže vraj kaplniek vo vinohradoch (tie najväčšie – sv. František a „Hurbánek“ sú rozmernejšie než mnohé farské kostoly na slovenskom vidieku), tak ešte zostávajú: Rotunda sv. Juraja, farský kostol, františkánsky kostol, kostol milosrdných bratov, odsvätené, ale inak funkčné a zrekonštruované kostoly jezuitov a pavlínov. K tomu moderná veža evanjelického kostola, dielo arch. Dušana Jurkoviča z roku 1938! Na počet obyvateľov „malý Rím“. Až na posledne menovaný, ktorý je dielom jozefínskej reformy, všetky kostoly majú svoj pôvod v stredoveku, prípadne v časoch renesančno-barokovej rekatolizácie. A sídlo, nad ktorým sa už povedzme v rokoch stavovských povstaní týčil poltucet kostolných veží, bolo pochopiteľne už vtedy mestom. A tam je príčina úspešnosti Skalice zakopaná. Toto mesto nevzniklo ako často nedomyslený produkt socialistickej industrializácie, ale má svoju bohatú minulosť, tradíciu, odkaz, aj genius loci.
Všetko najlepšie k Vášmu jubileu, veľa úspechov, šťastia a spokojnosti, predovšetkým však pevné zdravie!

Za rozhovor ďakuje Viera Drahošová

0 46

Mgr. Božena Juríčková

V uplynulom roku sa častejšie ako zvyčajne skloňovalo meno významnej osobnosti slovenských dejín – politika a národného buditeľa, kultúrnoosvetového dejateľa, redaktora a publicistu MUDr. Pavla Blaha (1867 – 1927), ktorého celoživotné pôsobenie je teritoriálne viazané na západoslovenský región okolo Skalice; rozsahom, a hlavne výsledkami svojej práce však zasiahol i ďaleko cez prah Slovenska.
V odborných kruhoch i v povedomí najširšej verejnosti meno Dr. Pavla Blaha rezonuje predovšetkým v súvislosti s úsilím pokrokovo zmýšľajúcej inteligencie, ktorá na prelome 19. a 20. storočia stála na čele slovenského národnobuditeľského hnutia v rámci bývalej rakúsko-uhorskej monarchie; konkrétnejšie figuruje ako jeden z protagonistov krídla, orientovaného na idey česko-slovenskej spolupatričnosti.
Pavel Blaho ako osvietený, všestranný človek renesančného ducha okrem neúnavnej spoločenskopolitickej, organizačnej, hospodárskej a sociálno-osvetovej, publicistickej či vlastnej odbornej lekárskej činnosti sa mimoriadne angažoval i na poli kultúrnej práce, ba aktívne vstúpil i na pôdu výtvarného umenia. Jeho podnetné impulzy v tejto oblasti sú síce známe a v literatúre sporadicky citované,1 avšak až doteraz im nikto nevenoval výraznejšiu pozornosť, a predovšetkým z pohľadu odbornej výtvarnej teórie nie sú dodnes adekvátne docenené.2
Väzby na sugestívny svet umenia boli u Dr. Pavla Blaha veľmi silné, a to už od najranejšej mladosti, od čias viedenských štúdií, ako to skonštatoval i jeho životopisec Štefan Janšák: „Celú jednu polovicu jeho bytosti ovládajú umelecké sklony a záujmy.“3 Dôležitú úlohu pripisoval literatúre, všestranne propagoval a zbieral ľudové umenie a folklór – osobitne blízka mu bola ľudová pieseň, angažoval sa v divadelných predstaveniach ako ochotník i režisér.4 V drvivej väčšine všetky impulzy a aktivity v tejto oblasti boli motivované jeho primárnou, neutíchajúcou snahou rozvíjať osvetové a národnobuditeľské ciele, presadzovať myšlienky československej spolupatričnosti.
Blahove cesty k výtvarnému umeniu prirodzene usmerňovali jeho priateľské kontakty s mnohými výtvarníkmi po oboch stranách Moravy. Zásadné v tomto smere boli predovšetkým jeho osobné vzťahy s maliarom Jožom Uprkom a architektom Dušanom Jurkovičom. I v tejto súvislosti však treba opäť zdôrazniť, že Pavel Blaho ani v danej sfére pôsobenia nestratil zo zreteľa svoje principiálne poslanie – veľmi skoro si uvedomil dosah a emocionálnu silu výtvarného umenia v kontexte svojich spoločensko-politických zámerov. Jasne sa v tomto smere vyslovil v roku 1902 pri príležitosti významnej hodonínskej „Uměleckej výstavy slovenskej”: „Umelecká výstava v Hodoníne zmenila razom, akoby čarovným úderom, náš názor na Slováka, názor na jeho budúci rozvoj… Slovenská výstava pozdvihla slovenské sebavedomie do nevídanej výšky, zdôraznila našu hodnotu.“5 V prostredí zápasov slovenských intelektuálov o svojprávnosť a duchovný i hospodársky vzrast to znamenalo svojho času priekopnícky počin, ktorý rovnako ako jeho česko-slovenské masarykovské uvažovanie nenašiel vždy priaznivú odozvu. Osobitne v diele Jožu Uprku, ktorý s chuťou maľoval sebavedomých, hrdých sedliakov slnečného Slovácka ako iskrivú etnografickú prezentáciu, videl názorný príklad pre celkové povznesenie národa: „Joža Uprka je maliarom ľudu slovenského, on vydvihol ľud z blata a zapomenutia, on dvíha, umravňuje inteligenciu, mierni problémy, učí nás na prírodu hľadieť, ľudu si vážiť a milovať ho.“6 A predovšetkým jeho prostredníctvom sa tiež pomerne hlboko ponoril do tajomstiev maliarstva a výtvarného umenia vôbec. Intenzívne sledoval priateľovu umeleckú dráhu, navštevoval všetky jeho výstavy, organizoval vernisáže, všestranne propagoval a publikoval svoje postrehy v dobovej tlači. V tomto smere stál na samom počiatku slovenskej výtvarnej kritiky, keď aj vo svojom periodiku Hlas uverejňoval recenzie výstav hlavne autorov z okruhu Uprkovcov. Osobitné postavenie má najmä obsiahla kapitola o slovenskom maliarstve, uverejnená ako bezprostredná reakcia na už spomínanú výstavu, ktorá sa uskutočnila neskoro na jar v roku 1902 vo dvorane Besedného domu v Hodoníne pod názvom „Umělecká výstava slovenská v Hodoníně.“7 Do prípravy tejto pamätnej prezentácie, ktorá má mimoriadny dosah i na motiváciu dobového výtvarného diania na Slovensku, veľmi aktívne vstupoval i Dr. Pavel Blaho ako jeden z jej organizátorov. Zo slovenských autorov sa jej zúčastnili maliari Jozef Hanula, Jaroslav Augusta,8 Karol Miloslav Lehotský, Tomáš Andraškovič a Milan Mitrovský. V citovanej eseji Dr. Blaho ich autorské kolekcie podrobne zhodnotil, pričom vyzdvihol realistické uvažovanie na úkor doznievajúceho sentimentalizmu; z výtvarných umelcov najvyššie hodnotil Jozefa Hanulu. Krátko nato spoločne s Gustávom Mallým potom inicioval vznik prvej čisto slovenskej výtvarnej skupiny umelcov, združených pod názvom Grupa uhorsko-slovenských maliarov.9
Okrem Jožu Uprku, vedúcej osobnosti regionálneho výtvarného života Pomoravia na začiatku 20. storočia, Dr. Blaho udržiaval priateľské kontakty i s ďalšími umelcami jeho okruhu – s mladším bratom, sochárom Frantom Úprkom, s Antošom Frolkom, Cyrilom Mandelom. Okrem toho vyvíjal i intenzívnu sprostredkovateľskú či koordinačnú činnosť na oboch brehoch Moravy. Opierajúc sa o svoje široko rozvetvené kontakty hľadal možnosti verejnej prezentácie slovenského umenia v moravských mestách a naopak. Viacerým českým a moravským výtvarníkom tiež sprostredkoval tvorivé pobyty na Slovensku.10
Svojich priateľov umelcov však podporoval nielen teoreticky či organizačne. Ako praktický človek svoju trvalú podporu pretavil i do celkom prozaickej, konkrétnej podoby skutočného mecenáša. V otázke bezprostrednej materiálnej pomoci Dr. Blaho neváhal zakúpiť obraz,11 zabezpečiť kultúrny program na slávnostné otvorenie výstavy12 alebo aj ponúknuť prácu redaktora v mesačníku Hlas,13 inokedy sa postaral o štúdiá pre nádejný talent,14 vo svojom kalendári pre široké ľudové vrstvy Nová domová pokladnica zasa siahol po ilustráciách Mikoláša Aleša k slovenským ľudovým piesňam.
Ďalšou výraznou umeleckou osobnosťou, ktorá síce už nepatrila k uprkovskému okruhu, ale ktorá zdieľala Blahove idey česko-slovenskej spolupatričnosti a úspešne sa angažovala i priamo v moravskom prostredí,15 bol architekt Dušan Jurkovič. Tento výnimočný umelec slovenského pôvodu sa kvalitou vytvoreného diela radil k rovnocenným pendantom popredných českých či moravských umelcov a bezo zvyšku napĺňal Blahove predstavy a sny. Dušan Jurkovič najďalej dospel v dobovom objasňovaní národného výrazu na začiatku 20. storočia. Vo svojej plodnej architektonickej, ale i teoretickej tvorbe vyťažil z ľudového umenia charakteristické impulzy a posunul ich do modernej, aktuálnej výtvarnej reči i autentického vlastného názoru, skutočne národného architektonického štýlu.
V roku 1904 poveril Dr. Blaho Dušana Jurkoviča vypracovať projekt Spolkového domu v Skalici ako konkrétny veľkorysý prejav uznania priateľovho diela.16 Táto secesná stavba, dokončená v nasledujúcom roku, vyvstala z prevádzkových potrieb skalickej spoločnosti Katolícky kruh, ktorá zastrešovala hospodársku, záujmovú a osvetovú činnosť. Sídlo v nej našli rôzne spolky (divadelný, hudobný), redakcie novín, svojrázna divadelná sála, okrem toho byt Pavla Blaha s lekárskou ordináciou, ale aj tri miestnosti so zbierkami17 ako zárodok budúceho múzea. Na výzdobe novostavby sa podieľali známi umelci z druhej strany Moravy – Mikoláš Aleš, Joža Uprka a Antoš Frolka.18
Pavel Blaho úzko spolupracoval s Jurkovičom a jeho rodinou aj v neďalekých kúpeľoch Luhačovice, kde mal v rokoch 1908 – 1914 i svoju sezónnu lekársku ordináciu a kde sa stretával s českou i slovenskou umeleckou i politickou avantgardou. Práve tu plánoval vybudovať slovenskú kolóniu ako nové centrum česko-slovenskej spolupráce.
S inou významnou umeleckou postavou západoslovenského okruhu na prelome storočí, so skalickým maliarom Gustávom Mallým, udržiaval osobné kontakty najmä v počiatkoch jeho umeleckej dráhy, ktorú aj sám napomáhal rozbiehať.
Dr. Blaho sa i v ďalších rokoch – koncom prvého desaťročia, aj neskôr po prevrate – naďalej angažoval v prospech aktivít slovenských i moravských umelcov, ktoré vyvrcholili vznikom spolku Sdružení výtvarných umělců moravských (SVUM) v roku 1907 a výstavbou ich svätostánku Domu umelcov (1913) v Hodoníne.19 Tento spolok, vo svojich počiatkoch výrazne motivovaný o. i. tiež vlastenecky, podporoval až do konca svojho života, pričom spolkové aktivity i samotnú jeho existenciu chápal ako príspevok do kľúčovej myšlienky česko-slovenskej vzájomnosti. Ešte niekoľko týždňov pred svojou smrťou píše 16. mája 1927 tajomníkovi SVUM Janovi Kafkovi: „Velice schvaľujem myšlienku usporiadať v Hodoníne jubilejnú výstavu Sdružení. U Vás boli kladené základy k dnešnej štátnej jednote…“20
V situácii Horného Uhorska v predprevratovom období, keď sa umelecké pohyby o niekoľko desaťročí výrazne oneskorovali za dianím politickým, MUDr. Pavel Blaho medzi prvými pochopil význam a vzápätí v praxi aj realizoval možnosti výtvarného umenia pre ciele buditeľské a osvetové, poukázal i na jeho rozmer politický, sociálny a etický. Túto sociologickú úlohu umenia podoprel nielen politickou či publicistickou agitáciou, ale i konkrétnou, najmä intenzívnou organizačnou prácou, ba neraz adresným počinom in natura. Ako jeden z prvých protagonistov myšlienky česko-slovenskej spolupatričnosti, ktorá dovtedy figu-rovala viac-menej len v pozícii etického ideálu, posúval ju z čisto ideologického a intelektuálneho prostredia i medzi široké vrstvy obyvateľstva Pomoravia a Záhoria. V tomto zmysle výsledky priekopníckej práce MUDr. Pavla Blaha významnou mierou nepriamo formulovali samotné počiatky slovenského výtvarného umenia na prelome 19. a 20. storočia.

Poznámky
1 Uvádza ich najmä Štefan Janšák v dvojzväzkovej biografii Život Dr. Pavla Blahu I.-II. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1947 a v ďalšej práci Umenie v živote Dr. Pavla Blahu. Bratislava: Universum, 1944.
2 Len okrajovo sa o ňom zmieňuje popredný slovenský teoretik Marián Váross vo svojom diele Výtvarný život na Slovensku začiatkom 20. storočia. Bratislava: Filozofická fakulta UK Bratislava, 1971. O jeho úlohe v kontexte slovenského výtvarného umenia na prelome 19. a 20. stor. však nehovorí.
3 JANŠÁK, Štefan: Život Dr. Pavla Blahu II. Trnava, 1947, s. 353.
4 Azda najreprezentatívnejším počinom v tomto smere bolo režijné naštudovanie jednej z najnovších hier Ferka Urbánka Rozmarín so skalickými ochotníkmi, ktorú s veľkým aplauzom odohrali na pamätnej hodonínskej Uměleckej výstave slovenskej počas návštevy sochára Augusta Rodina a iných významných osobností 1. júna 1902.
5 BLAHO, Pavel: Slovenské maliarstvo. In: Hlas, 8. 7. 1902, roč. IV. č.11-12, s. 387.
6 Tamže, s. 362.
7 Výstava bola koncipovaná ako veľká reprezentatívna prehliadka výtvarného umenia Moravy a Slovenska, ktorá položila základy pre tradíciu moravského výtvarného centra v Hodoníne (spolok SVUM založený v roku 1907) a zároveň bola i jedným z rozhodujúcich podnetov pre rozvoj výtvarného hnutia na Slovensku v predprevratovom období.
8 Bol síce českého pôvodu (rodák z Humpolca), ale žil na Slovensku.
9 Premiérová, zakladajúca výstava Grupy sa uskutočnila 1. 8. 1903 ako paralelná súčasť priemyselnej výstavy v priestoroch súkromného domu v Žiline. Oboslali ju Gustáv Mallý, Emil Pacovský, Jaroslav Augusta, Tomáš Andraškovič, Karol Miloslav Lehotský a miestny učiteľ kreslenia Gustáv Adolf Obendorf.
10 Marie Gardavská, Zdeňka Vorlová-Vlčková, Joža Uprka, František Pečinka a i.
11 Zbieral najmä diela Jožu Uprku a Cyrila Mandela.
12 Zaobstaral napr. vystúpenia hudobníkov, ba neraz prispel aj vlastným spevom.
13 Hlas vychádzal ako mesačník pre politiku, literatúru a sociálne otázky v r. 1892 – 1902 v Skalici, po r. 1903 v Ružomberku; sprvu ho viedol Dr. Blaho, neskôr v Ružomberku Dr. Vavro Šrobár. Dr. Blaho sa usiloval získať na post redaktora krajinára a portrétistu Karola M. Lehotského, ktorý však ponuku neprijal.
14 Napr. Gustáva Mallého.
15 Významná časť Jurkovičovej tvorby sa realizovala priamo na Morave, resp. v Čechách – napr. Pustevny na
Radhošti, kúpele Luhačovice, dom Jožu Uprku v Hroznovej Lhote, vlastná vila v Brne-Žabovřeskách, vila Dr.
Náhlovského v Prahe-Bubenči, obytné domy pre robotníkov v Jaroměři, rekonštrukcia zámkov v Novom Měste nad Metují, Zbraslavi pri Prahe a kaštieľa v Molitorove atď.
16 O dve desaťročia neskôr sa Dušan Jurkovič spätne revanšoval Pavlovi Blahovi jeho posmrtným náhrobkom na skalickom cintoríne (1927).
17 Jednalo sa zväčša o ľudovoumelecké predmety s úmyslom zachovať hmotné dedičstvo predkov; sprístupňoval ich verejnosti pri slávnostných príležitostiach.
18 Podrobnejšie sa témou zaoberá Viera Luxová v štúdii K maliarskej výzdobe skalického domu kultúry, uverejnenej v časopise Ars, Bratislava, 1990, s. 21-27.
19 Zo slovenských umelcov členmi spolku boli Martin Benka, Karol Lehotský a Dušan Jurkovič.
20 JANŠÁK, Štefan: Život Dr. Pavla Blahu II. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1947, s. 400.

0 311

PhDr. Mária Zacharová

Počiatky sklárstva na Slovensku siahajú do 14. storočia. Sklári k nám prichádzali predovšetkým z Nemecka a Čiech, ale časom postupne splývali s domácim obyvateľstvom. Sklári boli často priekopníkmi, keďže sa usádzali na doteraz neosídlených miestach. Sklárske huty sa nachádzali hlavne okolo Lovinobane (severne od Zlatých Moraviec) a v okolí Bardejova. Výnimkou však neboli ani Malé Karpaty, kde boli v novoveku na území Bratislavskej stolice zriadené tri sklárske huty v chotároch obcí Jablonové (dnes vojenský obvod Záhorie), Sološnica a Doľany.
Územie Slovenska zasiahla v priebehu 17. storočia hospodárska stagnácia ako dôsledok neustálej tureckej hrozby a vnútorných nestabilných pomerov v krajine. Zemepáni preto zakladali na svojich panstvách sklárske huty v hlbokých lesoch, čím využili ich dosiaľ nezužitkované prírodné bohatstvo. Drevo potrebné v sklárňach najmä na kúrenie sa v Malých Karpatoch nachádzalo v dostatočnom množstve, rovnako aj hlina na stavbu taviacich pecí a nádob na tavenie skla, voda a kremeň, resp. oxid kremičitý, nachádzajúci sa v piesku.
Zemepáni Plaveckého panstva (Jablonové, Sološnica) a panstva Červený Kameň (Doľany) Pálfiovci sa už od 30. rokov 17. storočia venovali významným stavebným projektom. Gróf Pavol IV. Pálfi získal v roku 1635 od uhorského snemu zákazku na prestavbu Bratislavského hradu. Na svojich panstvách sa venoval výstavbe, resp. prestavbe kaštieľov v Malackách, Stupave, Plaveckom Podhradí, hradov Červený Kameň, Pajštún a mnohým ďalším stavebným aktivitám. Pre realizáciu spomenutých projektov potreboval dodávateľov stavebného materiálu a surovín, okrem iného aj sklárske výrobky. Novozaložené sklárne v Malých Karpatoch mali teda slúžiť potrebám pálfiovských stavieb, ako aj samotného pálfiovského dvora.
Skláreň v Sološnici
Najstaršou sklárňou vybudovanou v Malých Karpatoch bola skláreň v Sološnici. Fungovala minimálne už v prvej polovici 17. storočia. Prvý raz sa v účtovných písomnostiach Pálfiovcov spomína sološnická skláreň (Praÿttenbrunner Glasshutte) v roku 1638. V roku 1640 bol nájomcom tunajšej panskej sklárne dvorský sklár Hans Pöckh. Hlavným odberateľom sklárne bol v rokoch 1640 – 1643 Hans Georg Weltz, ktorý sa v roku 1650 spomína ako dvorský sklár, podobne ako predchádzajúci nájomca sklárne. Zo sklárne a jej skladu v Sološnici sa odoberalo sklo na pálfiovské stavby v Bratislave (hrad, záhradný palác). V sklárni pracoval hutmajster a na fungovaní huty sa podieľal aj účtovník. Od roku 1655 sa dodávky skla zo Sološnice pre bratislavské stavby postupne zmenšovali. Definitívne sa prestávajú objavovať v roku 1674.
Notície Mateja Bela vydané v roku 1736 uvádzajú pri popise obce Sološnica sklársku hutu.
Z obce viedla cez Malé Karpaty cesta až k panstvu hradu Červený Kameň. Uprostred nej bola skláreň, ktorá nebola úplne bez úžitku. Bola ňou skláreň v chotári Dolian, nie v Sološnici, čo potvrdzujú aj najstaršie katolícke matriky rím. kat. farského úradu v Sološnici zachované od druhej polovice 17. storočia. O miestnej sklárni a tunajších sklároch neobsahujú konkrétne informácie. Len v 70. rokoch 17. storočia sa v matrike narodených objavuje priezvisko Hutár, Huter (Huttar, Hutter) naznačujúce sklárske remeslo. Na začiatku 18. storočia už skláreň v Sološnici nebola v prevádzke. Urbár Plaveckého panstva z roku 1704 sa o sklárni v Sološnici nezmieňuje, len o sklárni nad obcou Jablonové. Nie je vylúčené, že sa tunajší sklárski majstri a remeselníci po zániku sklárne presunuli do blízkej fungujúcej sklárne v chotári Dolian na panstve Červený Kameň alebo do sklárne Rovina nad obcou Jablonové.
Povedomie o jestvovaní sklárne sa v Sološnici nestratilo ani v 20. storočí. V katastrálnom mapovaní z roku 1906 sa nad obcou smerom do Malých Karpát pod vrchom Veľký Petrklín uvádza chotárny názov Staré Hute (Sztare Hutye). Podľa zápisu z obecnej kroniky z roku 1934 sa sklené hute mali nachádzať poniže Juzovského mlyna na prameni nazývanom Hoštunková. V sklárni sa mali okrem iného vyrábať aj sklené lustre. Jeden z nich bol zavesený v miestnom kostole až do roku 1931, kedy spadol a rozbil sa.
Skláreň v Rovine nad obcou Jablonové
Skláreň pod Tureckým vrchom vznikla najneskôr v polovici 17. storočia. Prvá písomná zmienka o jej existencii pochádza z roku 1652, keď sa pri sobáši Jána Kropa, pôvodom z Moravy, uvádza, že v čase sobáša žil v sklárskej hute (tunc temporis degens in officina vitrearia).
Pri sklárni vznikla a postupne sa rozvíjala dedina. Jej názov odzrkadľoval novosť osídlenia – Nová Ves (Neudörfel bei der Glass-hütte, Novus pagum, Nova villa, Nova dedina, Vyfalu), zameranie miestnej výroby (Huty, Hutia) a charakter tunajších prírodných pomerov – rovnosť terénu (Rovina, Rowni, Rownina).
Skláreň v Rovine spomína vo svojej poéme o Svätom Jure z roku 1679 Dávid Peucker, univerzitný študent vo Wittenbergu. O sklárni píše: „Neraz som sa tam vybral s priateľmi, aby som sa zbavil melanchólie a videl majstrov sklárskeho remesla, ako z vriaceho tekutého skla pomocou kovových rúrok pri zručnom krútení, fúkaní vyrábajú veľmi pekné poháre, čaše a sklené tabule. Je to veľmi krehké, ako náš život, no lahodiace oku a duši.“
Urbár z roku 1704 uvádza, že lesy v chotári obce Jablonové nemali veľkú cenu, pretože boli rúbané pre potreby sklárne. Skláreň s blízkou obcou mala v tom čase prinášať úžitok až vo výške 4 000 zlatých, z ktorých tretina bola od miestnych majstrov a dve tretiny od iných služobníkov panstva. Obec Rovinu (Rovnina) tvorilo 45 usadlostí (deväť sedliackych, 26 želiarskych s príslušnosťami a 10 želiarskych usadlostí bez príslušnosti). Miestni sedliaci boli povinní slúžiť zemepánovi dva dni v týždni. Panstvu dávali ročne 70 denárov, jednu sliepku alebo dve kurence a 6 vajec. Mäsiar za použitie miestneho výseku mäsa platil panstvu 24 libier mäsa (1 libra = 56 dkg). V obci tri štvrte roka fungoval aj panský výčap. Bol tu jeden mlyn, ktorého mlynár bol oslobodený od poplatkov a poskytoval panstvu manuálne práce.
V roku 1708 uzavreli na Plaveckom hrade nájomnú zmluvu gróf Mikuláš V. Pálfi z Erdödu a sklársky majster Matej Šrubár (Schrubar), podpísaný aj ako Matej Svarda (Swarda), na panskú hutu, ktorá sa nachádzala v chotári Perneka (Pernekher hütten) a možno ju s istotou stotožniť s hutou v Rovine. Na základe zmluvy mala byť huta odovzdaná nájomcovi spolu s rôznym náradím, spísaným vopred v inventári. Skláreň mala byť prevádzkovaná na náklady nájomcu a rovnako ju mal užívať k svojmu prospechu. Potrebné palivové drevo na prevádzku sklárne nemal vyrubovať nájomca podľa ľubovôle, ale so schválením polesného. Na pomoc nájomcovi smeli byť ustanovení štyria robotníci. Nájomca bol v čase, keď prevádzkoval skláreň, povinný platiť panstvu týždenne rentu štyri zlaté a 50 denárov, čo ročne predstavovalo 234 zlatých. S platením mal začať od dátumu uvedeného v zmluve, teda od 15. júla 1708. Posledný bod zmluvy upravoval vypovedanie zmluvy a ukončenie nájmu, kedy mala byť huta spolu so zapožičaným náradím vrátená naspäť do rúk zemepána. Dokument je opatrený vlastnoručným podpisom a odtlačkom osobného pečatného prsteňa sklárskeho majstra Mateja Šrubára, inak Svardu. V hornej časti pečate sú iniciály jeho mena MS, pod ktorými je prekrížené sklárske náradie. O pôvode Mateja Šrubára, inak Svardu, sa zmluva nezmieňuje. Nebol však miestny, čo potvrdzuje aj jeho príslušnosť k inému vierovyznaniu. Jeho syn Matej Svarda ako mládenec v roku 1714 konvertoval v Jablonovom na katolícku vieru.
Posledná zmienka o prevádzkovanej sklárni v Rovine pochádza z roku 1713, kedy zomrel Jakub Snir zo sklárskej dielne v Hutách (ex officina Vitraria in Huty). Presný časový údaj kedy skláreň zanikla, nie je známy. V Belových Notíciách z 30. rokov 18. storočia sa objavuje zmienka o už nefungujúcej sklárni v Pezinských horách. Skláreň mala byť zrušená na príkaz sklárskych majstrov. Je veľmi pravdepodobné, že ňou bola práve skláreň v Rovine. Vďaka jej zrušeniu sa zvýšila prosperita sklárne nad obcou Doľany. Aj napriek zániku sklárne zostala lokalita pre vhodné prírodné podmienky aj naďalej osídlená. Dedina si zachovala svoj pôvodný názov odvodený od bývalej sklárskej huty (Huttya, Rovhnya, Hütten). Skláreň zanikla podľa Bela už dávnejšie, keďže miesto, kde bola tavená a spracovaná síra, potrebná pri výrobe skla, už bolo takmer úplne zničené. Nachádzalo sa tu mnoho polí, obilia a úrodných pastvín, rovnako aj čistá voda. V roku 1738 tu bývalo 47 rodín. Kontinuitu s bývalými sklármi potvrdzuje aj fakt, že richtárom obce bol v roku 1738 Matej Svarda, syn alebo vnuk pravdepodobne posledného nájomcu sklárne.
Posledné písomné údaje o obci pochádzajú z polovice 18. storočia. Dedina sa úplne stráca a na I. vojenskom mapovaní z 80. rokov 18. storočia už možno vidieť len cestnú sieť a na jej priesečníku postavený drevený kríž, pravdepodobne ako spomienka na zaniknutú obec a kostolík. Chotárny názov Huty sa používal ešte začiatkom 20. storočia.
Skláreň v Doľanoch
Výrobe skla sa sklári v chotári Dolian (pôv. Ottenthal, Ompitál) v časti Porei venovali naj-neskôr od druhej polovice 17. storočia až do polovice 18. storočia. Najstaršia priama písomná zmienka o tunajšej sklárni a sklároch pochádza zo 70. rokov 17. storočia, keď sa spomína Ján Fojk, staviteľ opevnení a sklárskych pecí v časti chotára Porei (Schantzmacher und Mauer Glasshütter Poray). Priezvisko odvolávajúce sa na sklárske remeslo Hutár – Huter (Huoter, Huotter, Huother, Guotter) sa však v najstaršej matrike rím. kat. farnosti v Doľanoch objavuje už od roku 1640.
Pri samotnej sklárskej hute sa postupne vyvinula osada, ktorá mala názov Sklárska Huta, resp. Huta. V roku 1679 mala už 246 obyvateľov. Eleonóra Harrachová, majiteľka Červenokamenského panstva a vdova po Mikulášovi IV. Pálfim, prenajala na konci roku 1679 skláreň na tri roky trnavskému mešťanovi Jurajovi Bauerovi. Nájomca bol povinný dávať panstvu ročne 300 zlatých, 5000 kusov sklených zrkadiel a rovnaký počet sklených obločných tabúľ. Eleonóra Harrachová podporila hutu tým, že jej poskytla ťažný dobytok a vozy, zabezpečila potrebný piesok, povolila miestnemu obyvateľstvu vyrúbať rovinu neďaleko sklárne a premeniť ju na lúku, ktorá mala byť príslušenstvom huty. Rovnako umožnila miestnym sklárom a robotníkom chovať kravy, ovce a svine pre svoju obživu. Nájomca mohol prevádzkovať výsek mäsa, čapovať pivo a víno.
Podľa urbára panstva z roku 1704 prinášala skláreň ročný príjem 200 zlatých. Začiatkom 18. storočia prišlo k rozmachu sklárne. V roku 1713 bola postavená nová huta a výroba skla dosiahla svoje maximum. Vtedy v sklárni pracovali sklárski majstri Šimon Schírer, Ján Gembický, Ondrej Nagl, Filip Hartman, Matej Amberger.
Notície Mateja Bela z 30. rokov 18. storočia už sklársku hutu v Doľanoch nespomínajú. Obec s názvom Huty na území panstva Červený Kameň, v ktorej bola skláreň, uvádzajú ako samostatnú. V sklárni bolo tavené sklo a prinášala značné výnosy, najmä po tom ako bola zrušená iná skláreň v Malých Karpatoch, pravdepodobne v už spomínanej Rovine. Obyvatelia Hút okrem tavenia skla obrábali aj okolité polia a na rozdiel od ostaných obcí boli oslobodení od platení daní.
Skláreň zanikla v roku 1749, keď si panstvo Červený Kameň rozdelili bratia Ján a Karol Pálfiovci. Pripadla Jánovi, ktorý nemal záujem o jej ďalšiu prevádzku a sklársku výrobu ukončil. V rukopisnom diele o dejinách Dolian od Juraja Fándlyho sa spomína, že skláreň, ktorá vyrábala obločné sklo a liate fľaše, skončila s výrobou, vraj pre škody, ktoré spôsobovala lesnej zveri. Píše tiež, že Ján Pálfi zrušil skláreň pre jej nerentabilnosť, ktorú zapríčinili lúpežní zbojníci. Po zániku sklárne sa obyvatelia priľahlej osady roztratili. Už rok po zrušení sklárne tu ostali žiť len tri rodiny.

Použité pramene a literatúra:
BEL, Matej – MIKOVÍNY, Samuel. Notitia Hvngariae Novae Historico-Geographica : Divisa In Partes Qvatvor, Qvarvm Prima, Hvngariam Cis-Danvbianam; Altera, Trans-Danubianam; Tertia, Cis-Tibiscanam; Qvarta, Trans-Tibiscanam: Vniuersim XLVIII. Comitatibus Designatam, Expromit …. Tomus Secvndvs. Viennae: Joannis Petri van Ghelen, 1736, 584 s.
DUBOVSKÝ, Ján – POSPECHOVÁ, Petra – TURCSÁNY, Juraj. Doľany. Doľany : Obecný úrad, 2002, 209 s.
FOLTÝNEK, Ferdinand. Sološnica. Z dejín obce Sološnice. Sološnica : Obec Sološnica – Bratislava : Gerlach print, 2007, 132 s.
MARKOVIČ, Jozef. Dolianska matrika narodených a zomrelých z roku 1638-1675. In Západné Slovensko. Vlastivedný zborník múzeí Západoslovenského kraja, 1981, roč. 8, s. 231-260.
MIČUDOVÁ, Monika. Pavol IV. Pálfi ako podporovateľ barokového výtvarného umenia a architektúry. In Vrablec, Pavol (ed.). Malacky a okolie 9. Malacky : Mestské centrum kultúry, 2016, s. 239-241.
MLYNKA, Ladislav – HABERLANDOVÁ, Katarína. Technické pamiatky. Bratislava : DAJAMA, 2007, 108 s.
MURGAŠOVÁ, Irena. Neznáma sklárska osada Rovina a Huta v Malých Karpatoch (Príspevok k dejinám sklárstva na Slovensku). In Sborník Slovenského národného múzea, 1963, roč. 57, História 3, s. 43-50.
ŠULCOVÁ, Jana. Dodávky skla pre Pálfiovský dvor v Bratislave v 17. storočí. In Zborník Slovenského národného múzea, 1991, roč. 85, História 31, s. 119-127; Za upozornenie na túto štúdiu ďakujem pánovi Milanovi Gregušovi.
Vlastivedný slovník obcí I. Bratislava : Obzor, 1977, heslo Doľany, s. 328.
ZACHAROVÁ, Mária. Zaniknutá sklárska dedina Rovina – Huty nad Jablonovým. In Stupava, 2012-2013, roč. 7, s. 86-90.
Magyar Nemzeti Levéltár, Urbaria et conscriptiones, f. 34, No. 42 c; Dostupné na internete: https://archives.hungaricana.hu/en/urbarium/hu_mnl_ol_e156_a_fasc034_no042_c/
Magyar Nemzeti Levéltár, S Térképtár, S 76 Kataszteri oleáták, No. 1101/1-24, Széleskút, Pozsony vármegyei kisközség kataszteriterképének másolata az 1906. évi mernöki nyilvántartás szerint. Dostupné na internete: < https://maps.hungaricana.hu/en/MOLTerkeptar/13249/>
Slovenský národný archív, Rod Pálfi, Panstvo Malacky, šk. 13.
Štátny archív v Bratislave, Župa Bratislavská I., Daňový súpis 1738.
Štátny archív v Bratislave, Zbierka cirkevných matrík, Matrika č. 1055, č. 1686, č. 2116.

PLÁN VÝSTAV

0 724
Láska k folklóru Ladislav Zezula, Jozef Pavlík, Zdenka Pavlíková výstava vlastná kurátori: PhDr. Peter Michalovič, PhDr. Viera Drahošová termín: 2. december 2016 – 27. január 2017 Maliari Slovácka v 19. a 20....