Mgr. Ivana Červenková, PhD.: Jablonický kaštieľ – sonda do histórie

0
77

Odborné publikácie uvádzajú, že pôvodný renesančný kaštieľ v Jablonici bol postavený koncom 16. storočia. Podľa rukopisu Dr. Gábriša Dejiny Jablonice a jablonickej fary z roku 1952 stál pravdepodobne na mieste bývalého vodného hradu, ktorý obklopovala priekopa a valy. Kaštieľ však pri pustošení mestečka Turkami v roku 1663 vyhorel. Stavba, ktorá sa nám zachovala do súčasnosti, bola postavená po spomínanom roku 1663.
V dejinách tohto objektu zohrali významnú úlohu Aponiovci. Rod Aponiovcov, patriaci k starobylým uhorským rodom, získal podiel na Korlátskom panstve (ktorého bola Jablonica súčasťou) sobášnou politikou. Na začiatku 16. storočia sa Peter Aponi zosobášil so Zuzanou Korlátköyovou, ktorá pochádzala z rodu vlastniaceho spomenuté panstvo Korlát. Po smrti Žigmunda Korlátköyho v roku 1546 sa vďaka možnosti dedenia panstva po ženskej línii otvorila pre Aponiovcov možnosť zisku majetkového podielu a istého majetkového vzostupu pre ich formujúcu sa korlátsku vetvu. Jej významným predstaviteľom bol Blažej Aponi – prísediaci kráľovského súdu, župan Tekovskej stolice, ktorý bol kráľom Ferdinandom II. v roku 1624 povýšený do barónskeho stavu. Zomrel však bez mužských potomkov.
Ďalšiu zmienku o kaštieli máme až zo začiatku 18. storočia, keď sa jablonický kaštieľ stal útočiskom cisárskeho generála Ritschana a jeho vojakov. Dňa 27. mája 1704 sa totiž odohrala v rámci posledného protihabsburského povstania Františka II. Rákociho veľká bitka pri Smoleniciach, počas ktorej bol zbor generála Ritschana zatlačený do lesov Malých Karpát a zdecimovaný. Jeho zvyšky sa utiahli do kaštieľa v Jablonici a tam sa po krátkom obliehaní vzdali povstalcom. Táto epizóda sa spomína aj v známom diele Mateja Bela Notitia Hungariae novae. V roku 1704 mal kaštieľ šindľovú strechu, ktorá bola strhnutá, aby sa zamedzilo vzniku požiaru. V priebehu rokov 1704 – 1705 dal kaštieľ rozšíriť barón Lapšanský a objekt získal ranobarokovú podobu.
Aponiovci sa k podielom na panstve Korlát opätovne dostali až približne po sto rokoch. Ovplyvnili to dve zásadné okolnosti, a to klauzula zo 16. storočia o možnosti dedenia ženami a smrť Ladislava Korlátköyho v roku 1754 alebo 1755. Dedičkou sa stala jeho manželka Juliana Ottliková, ktorá v roku 1755 rozhodla o rozdelení majetku medzi svoje dve dcéry a ich manželov. Juliana užívala kaštieľ v Jablonici do svojej smrti, niekedy do roku 1772. Následne sa vlastníkmi Jablonice stali bratia Pavol a Ján Aponiovci, synovia jednej z Julianiných dcér – Terézie a Jána Aponiho. Pri spisovaní pozostalosti po Juliane boli zaznamenané aj miesta uloženia jednotlivých predmetov v jablonickom kaštieli. Zo súpisu sa dozvedáme, že sa v ňom nachádzali nasledujúce miestnosti: „veľká rondelová izba, izba Bossányovej, modrá izba, veľká zelená rondelová izba, schreibzimmer, červená izba, malá zelená izba, veľká zelená izba, horná palota, fraucimer, kaplánova izba, dolná palota, svetlá alebo kamenná izba, izba pána Révaya.“ Okolo roku 1770 vzniklo aj ocenenie kaštieľa a priľahlých stavieb, ich cena bola vyčíslená na 20 000 zlatých. V roku 1784 prišlo k deľbe majetkov medzi bratmi, kaštieľ v Jablonici sa stal rezidenciou Pavla Aponiho. Obaja bratia zároveň súhlasili, že sa budú spoločne podieľať na jeho oprave, a to sumou 4000 zlatých. Z 25. augusta 1784 pochádza súpis predmetov, ktoré v kaštieli na čas zanechal Pavol Aponi. Vyhotovil ho provizor Jozef Nemak. Ide pritom najmä o výpočet obrazov, ktoré sa nachádzali umiestnené spolu v štyroch izbách. Okrem nich sa spomínajú dve veľké zrkadlá. Spolu je v inventári zachytených 36 obrazov. Zo súpisu vyplýva, že v prevažnej väčšine išlo o portréty. Spomenieme napr. 13 obrazov zachytávajúcich členov panovníckej dynastie (malowanich family rakuskeho domu obrazu), dva obrazy iných šľachtických rodov (family groffuw Zamburgh, family groffuw Hermejnstain – ide pravdepodobne o rod Herberstein, s ktorým boli Aponiovci v príbuzenskom vzťahu – pozn. aut.). Pri viacerých obrazoch nebolo špecifikované, čo alebo koho zachytávajú. Uvádza sa len, že sú maľované na skle alebo zasklené. O jednej z izieb podľa súpisu vieme, že v nej stáli kachle (geden za sklom welmy peknye malowany obrass pri kachloch).
Za Jozefa Aponiho st. (1784 – 1853) prišlo ku klasicistickej úprave kaštieľa. Jeho podobu po prestavbách zachytil inventár z 27. septembra 1832, podľa ktorého sa na poschodí nachádzalo 19 panských izieb, „šafárska kuchyňa, horné chodby a posteľná chodba“. Na prízemí boli umiestené priestory, slúžiace na zabezpečenie chodu kaštieľa: „kancelária, kuchárske skladisko, kapustná komora, špajza, dvojitá práčovňa, práčovňa, služobnícka izba, vrátnikova izba, uzavretý komín, ďalšia špajza, mliečna komora, úradnícka izba, kuchyňa, chodby“. V prípade tohto inventára ide v podstate o súpis nábytku a iného zariadenia z kaštieľa, ktorý bol predaný na verejnej dražbe. Obsahuje počet predmetov ponúknutých na predaj z jednotlivých miestností, hodnotu, na ktorú boli ocenené, sumu, za ktorú boli predané, ako aj meno kupca. Hodnota predávaného mobiliára bola vyčíslená na 2230 zlatých 58 grajciarov. Ako príklad zariadenia jednej z izieb môžeme uviesť predmety predané z izby označenej číslom 1. Išlo o skriňu so zásuvkami, písací stôl (sekretár), stôl označený ako eingelegter, bližšie nešpecifikovaný stôl, nočný stolík, umývadlo, posteľ, pľuvadlo, kanapu s kreslom a dvoma leňoškami, sklené nádoby, dva svietniky, zrkadlo a čalúnený nočník. Hodnota týchto predmetov bola stanovená na 106 zlatých 24 grajciarov, pričom na dražbe ich predali za celkovú sumu 102 zlatých 27 grajciarov. Najviac kupci zaplatili za kanapu s kreslom a leňoškami – 28 zlatých a zrkadlo – 20 zlatých. Medzi najdrahšie predávané predmety z kaštieľa (z iných miestností) jednoznačne patrilo forte piano, ktoré vydražil istý Egry za 102 zlatých. Medzi pomerne drahé zariadenie patril aj biliard, predaný za 40 zlatých, ktorý možno považovať za panskú zábavu.
V Uhorsku sa k 31. decembru 1869 uskutočnilo sčítanie obyvateľstva. Napriek tomu, že sčítacie hárky sa nám nezachovali kompletne pre celé územie, pre Nitriansku stolicu, kam Jablonica administratívne spadala, ich máme zachované a prístupné dokonca online. Kaštieľ je v ňom označený popisným číslom 1. Podľa sčítacích komisárov sa v ňom nachádzalo v tomto roku 28 izieb, 4 komory, 2 kuchyne, 1 sieň a 4 maštale. Domácnosť, ktorá v ňom bývala, tvorilo 7 osôb. Išlo o grófa Ľudovíta Aponiho, slobodného statkára, narodeného v roku 1801 v Jablonici, grófa Gustáva Aponiho, vdovca, narodeného v roku 1804 v Oponiciach. K dispozícii mali komornú Jozefínu Hasákovú z Oponíc, kľúčiarku Annu Bartovú z Trnavy, kuchárku Máriu Hladikovú z Moravy, pisára Júliusa Hubera z Bratislavy a sluhu Karola Slobodu z Kovariec. Posledným šľachtickým majiteľom kaštieľa, ktorý inicioval jeho rozsiahle úpravy pred rokom 1899, bol gróf Anton Aponi (1852 – 1920). V ďalšom prameni sa uvádza presnejší rok tejto poslednej prestavby, a to rok 1897.
Vznik ČSR a nové usporiadanie spoločnosti prinieslo aj zmenu vlastníka kaštieľa. V roku 1928 ho kúpil Cyril Zbořil z Přerova na Morave. Keďže sa vďaka nehospodárnemu nakladaniu s majetkom zadlžil u Olomouckej banky (sporiteľne), táto prevzala jeho majetok vrátane kaštieľa. Už v máji 1929 sa informovala u Štátneho referátu na ochranu pamiatok na Slovensku o tom, aký je jeho postoj k vývozu časti zariadenia kaštieľa mimo hraníc ČSR. Vo svojej odpovedi referát uviedol, že kladie dôraz na to, aby kaštieľ ostal aspoň z časti zariadený, pretože práve v tom spočíva jeho umelecko-historická cena ako celku. Z roku 1934 pochádza správa o prehliadke majetku v Jablonici, ktorú vypracoval zástupca Štátneho zemědelského archívu v Prahe. Svoju pozornosť zameral najmä na zachované archívne dokumenty, ktoré boli uložené v kaštieli, ale dozvedáme sa z nej i to, že pôvodne mali predchádzajúci majitelia v kaštieli aj knižnicu, ktorá obsahovala 1500-2000 zväzkov. Uvádza sa v nej: „Panství kdysi Apponyiovské a Windischgrätzké /15.000 k.j./ z pozemkové reformy koupil statkář Zbořil, když pak pro dluhy musel panství prodati, koupila je Olomoucká spořitelna. Nová majitelka rozprodává zařízení zámku a mezi tím prodala již také knihovnu, která v době návštevy byla ještě na míste, nevelká a také obsahem zcela obyčejná zámecká knihovna, čítající asi 1500-2000 svazků. Spořitelna se chce zbaviti i zámku, čímž by mohl býti ohrožen archiv, který ostatně byl již uložen na půdě. V pěti bednách byl srovnán archiv jablonického panství. Podle přiložených elenchů měli by v něm býti spisy od r. 1240, ale nejstarší kusy jsou z části pouze kopie, některé scházejí vůbec. Je to archiv správy panství a majetku apponyiovského, Jablonice a Cerové /Korlátek/ vedený latinsky a německy. Celkem není rozsáhlý, ale důležitý. Je ovšem neúplný, některé signatury scházejí vůbec. Podle vypravivání zřízence statkář Zbořil prý si letos z archivu vybral, zejména pergamenové listiny s pečeťmi, a není zatím známo, kam je uložil. Kromě vlastního archivu ve dvou asi metrových truhlicích a také ve skříni, rovněž na půdě jest uložena novější správní registratura od r. 1900, účty i spisy, s některými priory z 19. století. Ponevadž bylo nebezpečí, že při prodeji zámku archiv bude zničen, jednal jsem s ředitelstvím Olomoucké spořitelny, aby odevzdala archiv jablonický do některého veřejného archivu. Spořitelna chtěla sice z počátku i archiv zpeněžiti, ale pak uznala důvody archivní a v říjnu 1934 odevzdala starší archiv jablonický, jak byl uložen ve zmíněných 5 bednách státnímu archivu zemědelskému. Spořitelna si ponechala pouze novou registraturu, kterou snad bude při likvidaci tohto majetku ještě potřebovati.“ Olomoucká banka v máji 1935 predala kaštieľ spolu s príslušenstvom a parkom Hospodárskemu družstvu v Senici na skladovanie obilia. Tomuto predaju predchádzala ešte v máji 1932 verejná dražba zariadenia kaštieľa, keďže Cyril Zbořil dlhoval svojim veriteľom 100 000 Kč. Vo vyhláške o dražbe bolo uvedené, že predmetom predaja bude zariadenie kaštieľa, a to 20 zariadených izieb, rôzny nábytok, rôzny nábytok Antik, starožitnosti, porcelán alwin (rôzne sošky, vázy, ozdoby), obrazy Antik (originály), strieborné príbory, nádoby a vázy, knižnica s knihami, koberce orientálne, kuchynské zariadenie a nádoby, kancelárske zariadenie, železná pokladňa, jeden klavír, bronzové figúry a rôzne antické veci.
Ako sýpka slúžil kaštieľ do druhej svetovej vojny, počas nej v ňom našlo ubytovacie kapaci-ty nemecké vojsko. Následne bol adaptovaný pre potreby základnej školy. K tomuto rozhodnutiu prišlo v roku 1947, ako sa dozvedáme zo správy povereníctva techniky. V tomto roku sa na prízemí kaštieľa ešte nachádzal veľký bohato zdobený krb z pieskovca a v dvoch ďalších miestnostiach biele rokokové pece na vysokých mosadzných nožičkách. Tieto museli byť z kaštieľa odstránené pre svoje rozmery. Z toho dôvodu sa povereníctvo techniky obrátilo na po-vereníctvo školstva a osvety – pamiatkový úrad, či o toto zariadenie nemajú záujem. Nakoniec bolo rozhodnuté previesť ich do Smoleníc. Stav kaštieľa pre potreby školy bol nevyhovujúci. Podľa zachovaných archívnych dokumentov bola v roku 1962 strešná konštrukcia budovy vo veľmi zlom stave, na viacerých miestach hrozilo jej zrútenie. V tom čase navštevovalo jablonickú školu, umiestnenú v kaštieli, okolo 650 žiakov z obce a okolia. Dokonca aj v čase prázdnin bola budova plne využívaná, slúžila na rekreačné sústredenie škôl. Podľa vypracovanej investičnej úlohy si oprava objektu vyžadovala náklady vo výške 400 000 Kčs. Vieme, že pôvodný krov bol vymenený za nový, či v kaštieli prebehli v tomto období ďalšie opravy, nie je známe.
Počas súpisu pamiatok na Slovensku, ktorý sa uskutočnil v 60. rokoch 20. storočia, navštívili pamiatkari Jablonicu a zachovaný objekt kaštieľa opísali nasledovne: išlo o dvojpodlažnú trojkrídlovú stavbu na hlavnej fasáde s dvoma nárožnými, diagonálne situovanými štvorhrannými vežami. Z dvorovej strany mala štvorosový rizalit s veľkým barokovým portálom, z ktorého vyrastal ústredný supraportový nadstavec zakončený píniou. Ku kaštieľu patrila baroková hospodárska trojkrídlová budova, situovaná do veľkého priestoru dvora. Na voľnom priestranstve sa nachádzala aj budova beneficiátu (v tom čase v nej boli sklady), išlo o klasicistický dvojpodlažný objekt z konca 18. storočia. Ďalšia obytná budova bola situovaná užšou štvorosovou fasádou kolmo na cestu. Podľa svedectva miestnych obyvateľov bol kaštieľ podpivničený, avšak suterény pod južným krídlom boli postupne pre opakujúce sa vlhnutie zasypané.
Škola v kaštieli sídlila do roku 1968. Po uvoľnení budovy kaštieľa bol tento predaný štátnemu podniku Zberné suroviny, ktorý ho využíval ako sklad koží a peria. V roku 1988 získal Miestny národný výbor hospodársku časť naspäť a obec tu zriadila Podnik obecného zastupiteľstva. Po zmene politických pomerov v roku 1989 prišlo k úprave majetkovoprávnych vzťahov a kaštieľ zostal v súkromných rukách (naďalej ho užívali Zberné suroviny Bratislava). Koncom 80. rokov 20. storočia sa plánovala obnova kaštieľa a podľa pamiatkového zámeru vypracovaného M. Havlíkom a D. Ferusovou v roku 1988 tu mal byť umiestnený Detský domov s kapacitou 90 detí. K realizácii tohto zámeru však neprišlo. Deväťdesiate roky sa niesli v znamení ďalšieho chátrania objektu, čo dokumentuje aj správa z obhliadky kaštieľa a parku z roku 1993. Konštatuje sa v nej, že na „celom kaštieli sú viditeľné znaky dlhodobo zanedbávanej údržby…, z múru vo výške prvého poschodia vyrastá breza.“ Devastácii kaštieľa nezabránilo ani to, že bol pre svoje výrazné architektonické hodnoty zapísaný v Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok. V roku 1996 vydal Pamiatkový ústav súhlasné stanovisko Marte Peterkovej z Jablonice na prevádzkovanie reštauračných služieb v časti kaštieľa.
Kaštieľ bol obklopený parkom, ktorý zrejme vznikol formovaním okolitého prírodného prostredia. Pôvodné druhy drevín (duby) boli dopĺňané ihličnanmi a ďalšími druhmi listnatých stromov (buk, lipa). Pre oddych boli v parku vybudované altánky (1 – 3) a umiestnený väčší počet drevených lavičiek. Veľkú pozornosť údržbe a zveľaďovaniu parku veno-val posledný majiteľ z rodu Aponi, počas jeho života bol park budovaný na spôsob anglických záhrad. Pre potreby šľachtickej rodiny bolo začiatkom 20. storočia vybudované v severozápadnej časti parku te-nisové ihrisko. Po skončení druhej svetovej vojny začal priestor parku pustnúť a niektoré jeho časti boli odpredané súkromným vlastníkom, ktorí ich premenili na záhrady, ornú pôdu, časť je využívaná pre potreby jablonickej telovýchovnej jednoty.
V posledných dvoch rokoch sa objavila iniciatíva skupiny ľudí, neziskovej organizácie Zachráňme kaštieľ Jablonica, ktorí sa usilujú o zastavenie deštrukcie objektu kaštieľa a jeho následnú obnovu. Uskutočnilo sa už niekoľko brigád s cieľom vyčistiť budovu od náletových drevín a sutín, zakryla sa provizórne strecha a urobili sa ďalšie nevyhnutné kroky. V septembri roku 2017 sa konalo podujatie zamerané na propagáciu kaštieľa, spojené s kultúrnym programom. Ostáva len dúfať, že tieto aktivity neustanú a kaštieľ sa dočká svojej obnovy, aby mohol slúžiť ako dôstojný reprezentant minulých čias.

Použité pramene a literatúra
Archív Pamiatkového úradu SR Bratislava (ďalej len Archív PÚ SR Bratislava), Pamiatkový zámer obnovy, kaštieľ, KÚŠPSOP Bratislava, 1988, inv. č. T 4496.
Archív PÚ SR Bratislava, Pamiatkové orgány 1919-1951, V. 1929 Spořitelna města Olomouc – Št. ref., č. 1109/29, Hodnota movitostí v kaštieli, šk. 41.
Archív PÚ SR Bratislava, Pamiatkové orgány 1919-1951, 406/3 Kaštieľ v Jablonici, IV. 1932 Okres. úrad, Senica – Št. referát č. 868/32 Dražba zariadenia, šk. 41.
Archív PÚ SR Bratislava, Pamiatkové orgány 1919-1951, 406/4-5 Kaštieľ v Jablonici, II. 1947 Pover. Techniky – PŠO, č. 193.634/47, Adaptácia kaštieľa pre meštiansku školu, šk. 41; X. 1947 PŠO-ÚP, č. 205.746/47 Prenesenie dvoch pecí a jedného mramorového krbu do kaštieľa v Smoleniciach, šk. 41.
Archív PÚ SR Bratislava, Krajský ústav štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave, Jablonica – kaštieľ, 1962-1988, šk. 84.
Archív PÚ SR Bratislava, Pamiatkový ústav, regionálne stredisko Bratislava, Kaštieľ a park – Jablonica, inv. č. 2771.
Slovenský národný archív (ďalej len SNA), fond Rod Aponi z Oponíc a Jablonice, Inventár mobiliáru Pavla Aponiho v jablonickom kaštieli z roku 1784, inv. č. 3, šk. 1.
SNA, fond Rod Aponi z Oponíc a Jablonice, inv. č. 108, fasc. A et 3, šk. 19.
SNA, fond Pôdohospodársky archív 1948-1955, inv. č. 388, šk. 44.

Elektronické pramene
Sčítanie obyvateľstva v roku 1869 – dostupné na:
„>https://familysearch.org/ark:/61903/3:1:3QS7-899K-WNB9?i=2&wc=QZ77-1SZ%3A323642401%2C323966101&cc=1986782 /27.2.2017/

Literatúra
BEL, Matej. Notitia Hungariae novae geographico historica. Partis Primae Cis-Danubianae, Tomus quartus. Viennae, 1742, s. 519-521.
Jablonica. Skalica: Záhorské múzeum v Skalici pre Obecný úrad v Jablonici, 2002, s. 45, ISBN 80-85446-43-X.
JANURA, Tomáš. Aponiovské rezidencie v Lieskovom, Jablonici, Malinove a Bratislave. In SOLÁRIKOVÁ, Miroslava (ed.). Aponiovci v dejinách knižnej kultúry. Martin: Slovenská národná knižnica, 2015, s. 17 – 33.
MRVA, Ivan. Povstanie Františka II. Rákociho na území Bratislavskej stolice. In Archivum Sala. Archívna ročenka I. Šaľa: Štátny archív v Bratislave, pobočka Šaľa, 2004, s. 32.
Súpis pamiatok na Slovensku. 1. zväzok A-J. Bratislava: Obzor, 1967, s. 498.