Artikuly mlynárskeho cechu na Plaveckom a Stupavskom panstve od cisára Leopolda I. z roku 1660

Tomáš Tandlich

0
566
Nemecký cisár a uhorský kráľ Leopold I. Habsburský udelil dňa štvrtého júna roku 1660 mlynárskemu cechu pôsobiacemu na panstvách uhorského magnátskeho rodu Pálffyovcov Stupava a Plavec v Bratislavskej stolici cechové artikuly.1 Mlynárstvo patrilo k najrozšírenejším remeslám, ktoré na rozdiel od ostatných bolo priamo závislé od prírodných podmienok. Región južného Záhoria s riekou Moravou a riečkou Malinou bol ako stvorený pre množstvo mlynov poháňaných vodnou energiou. Stupavské panstvo s hradom Pajštún a Plavecké panstvo so starobylým hradom tvorili v sedemnástom storočí dôležitú súčasť pálffyovského domínia na území dnešného západného Slovenska.
Panovníkovi na schválenie predkladali artikuly členovia cechu mlynárov Osvald Beles, Ondrej Vayvoda, Henrich Kárth, Michael Orth, František Pien Bartolomej Holeczy, Martin Orth alias Nemeczek a Ján Horný za podpory vdovy po zosnulom uhorskom palatínovi grófovi Pavlovi Pálffym grófky Františky Kányn. Dokument bol napísaný na papieri slovakizovanou češtinou.
Prvý článok stanovoval pravidlá pri vstupe do cechu. Uchádzač o členstvo musel predložiť potvrdenie o svojom poctivom pôvode, ďalej bol povinný doložiť hodnoverné svedectvo od majstra mlynára, u ktorého sa vyučil mlynárskemu remeslu. Posledný mlynár, u ktorého uchádzač o prijatie medzi tunajších mlynárov slúžil ako tovariš, potvrdzoval, že tento čakateľ na členstvo sa v službe slušne choval.
Druhý článok artikúl sa týka povinnej trojročnej doby učenia sa v tunajšom mlynárskom cechu alebo v inom cechu tohto remesla mlynárčeniu pre učňa, ktorý nie je synom majstra. Syn mlynára mal možnosť vyučiť sa remeslu za jeden rok. Svoju schopnosť pracovať ako mlynár dokazoval vyučený tovariš výučným listom od svojho majstra.
Tretí článok stanovoval jurisdikciu členov cechu, ktorí pri porušení artikúl rozhodovali, či majstra alebo tovariša, ktorý porušil pravidlá fungovania cechu, potrestá cechmajster, ktorý sa označoval ako pan hegemán, alebo pri závažnejšom zločine bude vinník postavený pred panskú súdnu stolicu.
Štvrtý článok cechového poriadku stanovoval, že v prípade člena alebo iného mlynára, ktorý by bol cechom predvolaný v nejakej právnej veci a nedostavil by sa, alebo by neposlal žiadneho dôveryhodného zástupcu namiesto seba, musel zaplatiť pokutu dvanásť zlatých. Tieto peniaze boli príjmom cechovej pokladnice a mali slúžiť na spoločné potreby všetkých členov cechu.2
Piaty článok riešil prípad, ak niektorý majster alebo tovariš iného mlynára z cechu urazil, alebo mu neprejavil náležitú úctu. Prvý a druhý raz sa to riešilo napomenutím, ale pri treťom porušení pravidiel fungovania mohli mlynárski majstri z cechu na základe rozhodnutia cechmajstra a následného povolenia od panskej súdnej stolice mlynára alebo tovariša vylúčiť, prípadne stanoviť finančnú pokutu v sume dvanástich zlatých do cechovej pokladnice. Šiesty článok privilégia pre mlynársky cech na panstvách Stupava a Plavec určoval, ak by sa vyskytol akýkoľvek spor medzi členmi cechu, tak sa mal riešiť spoločným rozhodnutím mlynárskych majstrov v cechu, alebo mlynári poverili listom vybaveným pečaťou mlynárskeho cechu dôveryhodné osoby vyriešením sporného problému.
Siedmy a posledný článok artikúl mlynárskeho cechu na Stupavskom a Plaveckom panstve určoval, že ak by chcel vyučený tovariš vstúpiť do služby k niektorému mlynárskemu majstrovi, ktorý bol členom cechu na spomenutých panstvách (panststwi Stompfenske a Detreköske), alebo akéhokoľvek mlynára na ich území, zaplatil do cechovej pokladnice štyri zlaté. V prípade, ak niekto sa chcel u niektorého mlynára z cechu alebo mimo cechu vyučiť mlynárskemu remeslu, bol povinný zaplatiť cechu osem zlatých.
Latinská potvrdzovacia časť artikúl označuje cech mlynárov alebo spoločenstvo mlynárov na pálffyovských panstvách Stupava a Plavec ako Societas Molitorum a jeho členov mlynárov ako Magistri Molitores.
Mlynársky cech na panstvách Stupava a Plavec bol jednou z viacerých cechových organizácii remeselníkov na obidvoch týchto významných častiach pálffyovského domínia na území južného Záhoria, ktoré so svojimi zemepanskými mestečkami Stupava a Malacky, polohou pozdĺž rieky Moravy a riečky Malina tvoril významnú súčasť hospodárstva tejto úrodnej oblasti, ktorá zásobovala múkou a inými produktami z obilia široké okolie Bratislavskej stolice a iných častí západného územia vtedajšieho Uhorska, Moravy a dolného Rakúska.
Stupava sa stáva sídlom cechových remesiel ako jedno z centier južnej oblasti Záhoria, ktoré tvorilo územie Záhorského obvodu Bratislavskej stolice. Náš príspevok považujeme za pokus o priblíženie mlynárskeho remesla ako jedného zo zaujímavých príkladov fungovania ekonomiky zemepanských mestečiek a panstiev na území západného Slovenska.

Poznámky
1 Maďarský krajinský archív /Magyar Országos Levéltár/, fond Uhorská kráľovská kancelária /Magyar Kancelláriai Levéltár/, Kráľovské knihy/Libri Regii/, kniha č. 15, strany č. 37 – 40, artikuly mlynárskeho cechu na panstvách Stupava a Plavec zo dňa 4. 6. 1660 vydané vo Viedni cisárom Leopoldom I.
2 Špiesz, A.: Remeslo na Slovensku v období existencie cechov. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1972, s. 70 – 71.